Správa o diskusii Domu európskej histórie na tému „Európsky kolonializmus, vec minulosti?“

História, ktorá ešte nebola odhalená

Diskusia sa začala tvrdením, že koloniálna minulosť by sa mala chápať ako spoločná história. Valika Smeulders vysvetlila, že v Holandsku sa koloniálne dedičstvo nevyskytlo a zamietlo. V holandskej Karibiku to však nemožno ignorovať. „V Karibiku nemáte na výber. Ide o spoločné dedičstvo. Naozaj nemôžete uniknúť“, povedal historik. Je to tak preto, lebo koloniálne dedičstvo je veľmi spojené s konštrukciou príbehu, v ktorom je zakorenená dnešná multietnická spoločnosť. Zviditeľnenie tohto dedičstva v európskych krajinách, ako je Holandsko, si však vyžaduje veľa práce, a preto je táto diskusia taká polarizovaná.

Nedostatočnú informovanosť o koloniálnom dedičstve v Európe možno čiastočne vysvetliť tým, že koloniálna história bola dlho predovšetkým hospodárskou a politickou históriou. Napríklad tým, že sa spochybňovalo, aké percento HDP krajiny pochádzalo z jej zámorských území, sa európski historiki naďalej zameriavali na seba. Napriek tomu sa už dvadsať rokov začala venovať väčšia pozornosť sociálnym a kultúrnym aspektom koloniálnej histórie, čo prispelo k obnove kolonizovaných skúseností ľudí.

Okrem toho, hoci dejinám kolonializmu dominujú aj vojenské konquesty a politické a diplomatické otázky, Amandine Lauro zaujímavo zdôraznila, že v týchto naratívoch sú dominantnými hráčmi vždy muži. Spomenula súčasnú existenciu belgických a francúzskych postkoloniálnych aktivistických hnutí vedených ženami, ktoré nastoľujú otázku súčasných rodových a rasových prejavov a ako ju možno vysledovať až po koloniálne obdobie. „Je zrejmé, že všetky tieto otázky týkajúce sa rodovej rovnosti a sexuality sú stále veľmi prítomné, a to najmä z dôvodu spôsobu, akým sa použili v dvoch hlavných líniách argumentácie a odôvodnenia koloniálnych projektov, konkrétne vymedzenia tzv. civilizačnej misie a vymedzenia rasových kategórií a hierarchií. Všetky tieto otázky sa jasne použili na potvrdenie tzv. „zaostalosti“ pôvodného obyvateľstva a vybudovali sa aj ako nenapraviteľné body rozdielu medzi nami a nimi. Boli základom vylúčenia.“ Hoci vplyv kolonializmu na rodovú rovnosť a sexualitu pomaly vstupuje do verejnej sféry a do bežných médií, Lauro poznamenal, že sa zriedka rieši na inštitucionálnej úrovni. 

Význam koloniálneho dedičstva v európskej kultúre

Podľa spoločnosti Smeulders existujú medzi múzeami rozdiely v spôsobe, akým sa zaoberajú integráciou koloniálneho dedičstva. Antropologické múzeá sa zaoberajú touto záležitosťou „pretože sú to múzeá, ktoré vždy prezentovali naratív „iné“... Moderné umelecké múzeá sa nimi zaoberajú pomerne rýchlo, pretože je možné ľahko priviesť súčasných umelcov a dať im slovo. Nepotrebujete meniť svoje vlastné vzdelanie a vlastný spôsob, ako ho vidieť.“ V konečnom dôsledku sú historické múzeá tie, ktoré najviac zápasia s koloniálnym dedičstvom, pretože „stotožňujú sa s touto pevnou rétorikou, do ktorej sa dá skutočne len ťažko zmeniť.“

Pozvaní rečníci diskutovali o tom, ako Dom európskej histórie rieši kolonializmus Európy. Na stálej výstave prejdú návštevníci galériou, v ktorej sa prezentuje európsky priemyselný a technický pokrok v devätnástom storočí súbežne so zavedením koloniálnej vlády na zámorských územiach, vykorisťovaním ľudí a zdrojov a rozvojom rasových teórií, ktoré oceňovali imperiálnu ideológiu. Pre Lauro je dôležité, že „prvky súvisiace s koloniálnou históriou neboli v určitom kúte, ale že boli umiestnené na ústrednom mieste.“ Konkrétnejšie poukázal na predstavu o európskom dedičstve, kde sa otroctvo a kolonializmus vyskytujú medzi 14 črtami, ktoré sú označené ako základné prvky európskej kultúry. Okrem toho Jakob Vogel poznamenal, že Dom európskej histórie prijíma obmedzené vymedzenie európskeho imperializmu. Keďže múzeum sa začína v 19. storočí, nezahŕňa skoré španielske a portugalské koloniálne podniky. Vysvetlil, že by sa malo pamätať na to, že „v skutočnosti sa mnoho stereotypov o neeurópskych „iných“ formovalo už pred devätnástym storočím.“

História dekolonizácie je tiež nevyhnutná na pochopenie pretrvávania koloniálnych stereotypov. Ako totiž uviedol Vogel, v období po nezávislosti sa objavili nové diskusie o kolonializme, v ktorých stále prevládala starobylá tendencia. „Napr. príbeh Babara. Je to úžasná kniha, ale aj koloniálny príbeh zobrazujúci civilizované slony. Mali by sme pamätať na to, aké pretrvávajúce a dôležité je toto dedičstvo v našej kultúre.“ Zohľadnenie týchto výziev je kľúčové v kontexte vzdelávania a pre školské programy. Hoci sa v oblasti afrických dejín a kolonializmu uskutočňuje čoraz viac výskumov, historiki uznali všeobecnú neochotu začleniť túto tému do výučby dejín Európy. Lauro tvrdil, že kolonializmus by sa mal zahrnúť do kľúčových historických udalostí, ako sú dve svetové vojny, osvetlenie, história priemyselnej revolúcie alebo história kapitalizmu.

Úloha diaspóry

Ďalšou dôležitou zložkou koloniálneho dedičstva je úloha, ktorú zohráva pri vytváraní identít diaspóry. Keď karibskí obyvatelia prišli do Holandska, vysvetlili Smeulders, že „nielen čelili popieraniu ich spoločnej histórie, ale aj popieraniu ich identity ako súčasti holandského kráľa.“ Dnes mnohé miestne iniciatívy, ktoré sa zaoberajú uznaním koloniálnej minulosti v Európe, vedú členovia diaspóry. Takéto projekty, ktoré sú rozšírené v bývalých kolóniách, vo všeobecnosti uplatňujú zaujímavý prístup zdola nahor. Dobrým príkladom je hnutie „Rhodes Must Fall“ v Južnej Afrike, ktoré vytvorili študenti bojujúci za dekolonizáciu vzdelávacieho systému.

Smeulders v súčasnosti pracuje na nadchádzajúcej výstave otroctva a Holandsku v Rijksmuseum. Uviedla, že dosiahnutie takýchto projektov je zložité z dôvodu ťažkostí pri hľadaní objektov o histórii odporu a jeho zrušení v Karibiku. Na rozdiel od Spojeného kráľovstva a Francúzska, ktoré majú oveľa väčšie zbierky zahŕňajúce umelecké diela zobrazujúce otroctvo, takéto zastúpenie v Holandsku neexistovalo. V dôsledku toho sa krajina stále považuje za malý, nevinný a do istej miery tolerantný národ. „Je ťažšie vytvoriť inkluzívny príbeh, ak nemáte žiadny predmet. Je ťažké hovoriť o tom, čo ľudia niekedy popierajú.“

Téma, ktorá čelí odporu

Podľa Laura je belgický vzťah k koloniálnej minulosti paradoxný. Na jednej strane je kolonializmus v Belgicku najkritickejší z dôvodu masového násilia počas raného koloniálneho obdobia pod liopoldským režimom a zločinov spáchaných počas dekolonizačného procesu. Na druhej strane je Belgicko jednou z najmenej kritických európskych krajín, pokiaľ ide o koloniálne dejiny. „Často sa uvádzalo, že v 60., 70. a 80. rokoch zažilo Belgicko koloniálnu amnéziu, ale myslím si, že je to skôr problém nepočúvania a umlčania.“ 

Prax tzv. čiernych tvárí v belgickom folklóre, ktorá nedávno pritiahla veľkú medzinárodnú pozornosť, ukazuje, že „Belgicko čelí politickému problému, ktorý spočíva v popieraní rasovej diskriminácie a koloniálneho násilia“, vysvetlil Lauro. Keďže belgická koloniálna história sa v škole vyučuje veľmi málo, ľudia majú ťažkosti s prepojením praktík Blackov s rasovou diskrimináciou a kontextom koloniálnej minulosti. 

V dnešnej Európe existuje politická potreba zaoberať sa násilím koloniálnej minulosti a sociálnym vykorisťovaním, ktoré bolo spojené s koloniálnou vládou. Podľa spoločnosti Vogel „Jedným z dôvodov, prečo je ťažké riešiť tieto otázky, je skutočnosť, že stále existuje značné množstvo koloniálnej nostalgie. Zamyslite sa nad počtom koloniálnych miest, ktoré sa stali lokalitami svetového dedičstva na celom svete. Osobitým spôsobom miestni obyvatelia do určitej miery začlenili túto koloniálnu minulosť do svojej vlastnej identity. História, ak je naplnená v skutočne zložitých otázkach.“ Takisto uviedol, že vo Veľkej Británii je koloniálna nostalgia veľmi prítomná v rámci určitej elity. Myšlienka, že Európania priniesli modernizáciu do zvyšku sveta, naďalej predstavuje spoločné porozumenie. Tieto naratívy, ktoré už boli minulé v koloniálnom čase, sa ťažko odstraňujú.

Táto diskusia odhalila, prečo je pre Európu kľúčové angažovať sa v tejto ťažkej minulosti a že by sme mali spochybniť tieto naratívy, ktoré zachovávajú romantizujúci kolonializmus, a prezentovať ho ako niečo, čo nie je také škodlivé a zahŕňa pozitívne strany. Uznanie koloniálneho odkazu v našich súčasných spoločnostiach je nevyhnutným krokom v dlhom procese dekolonizácie európskych myšlienok.