Projekt „Pripomeňme si. 23. augusta“ má za cieľ vyzdvihnúť spomienky na obete totalitných režimov prostredníctvom individuálnych príbehov. Obsahuje päť filmov a päť biografií ľudí z rôznych krajín s rôznym pôvodom. Projekt organizuje Európska sieť spomienok a solidarity v spolupráci s poľským inštitútom v Bruseli, s českým centrom Brusel, inštitútom Balassi v Bruseli a Domom európskej histórie ako partnermi.
Pri príležitosti výročia paktu Molotov-Ribbentrop sa 23. augusta pripomína Európsky deň pamiatky obetí totalitných režimov. Práve v ten deň v roku 1939 sa dohodou medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom otvorila brána k druhej svetovej vojne a všetkým druhom totalitného násilia: od nútenej migrácie cez otrockú prácu a vojnové zločiny až po genocídu vrátane udalosti bezprecedentnej vo svetových dejinách – holokaustu.
23. august nastolil pamiatku miliónov ľudí, ktorí sa stali obeťami totalitných režimov, vrátane väzňov nacistických koncentračných táborov, táborov smrti, sovietskych gulagov a stalinistických väzníc. Pestovaním pamäte na obete nacizmu, stalinizmu a všetkých ostatných totalitných ideológií sa snažíme vykresľovať obete nie ako anonymné kolektívy, ale ako jednotlivcov s vlastnými charakteristickými príbehmi a osudmi.
Film: https://youtu.be/Ncou5M6uqVw
Kazimierz Moczarski sa narodil vo Varšave v roku 1907. V roku 1932 získal diplom z práva na Varšavskej univerzite a absolvoval vojenskú službu. Po tom, ako Moczarski pokračoval v štúdiu na Univerzitnej škole žurnalistiky, odišiel dva roky študovať medzinárodné právo na Institut des Hautes Études Internationales. Neskôr pracoval na ministerstve sociálnych vecí v oblasti právnych predpisov týkajúcich sa pracovných podmienok.
Počas nemeckej okupácie bol Moczarski aktívnym členom domácej armády a pracoval v Úrade informácií a propagande ako vedúci oddelenia vyšetrovania odporu. Jednou z činností, ktoré zorganizoval, bolo prevzatie tuctov väzňov z ozbrojenej nemocnice v júni 1944. Počas povstania vo Varšave bol zodpovedný za jednu zo štyroch rozhlasových staníc, ktoré si sám zriadil, ako aj za redaktora Wiadomości Powstańcze( vzrušujúce noviny). V tom čase mu bol za svoju činnosť udelený Zlatý kríž za zásluhy. Po úplnom zničení Varšavy Nemcami Moczarski opätovne aktivoval informačné a propagandistické centrá domácej armády v Krakove a Częstochowe.
V auguste 1945 zatkli Moczarski nové komunistické orgány, ktoré začali kampaň zameranú na odstránenie všetkej potenciálnej opozície. V roku 1946 bol Moczarski odsúdený na desať rokov odňatia slobody, neskôr skrátený na päť rokov. V roku 1949 sa vo vrchole stalinizmu začalo nové kolo výsluchov proti Moczarskému a napokon bol odsúdený na trest smrti v roku 1952. Moczarski v liste súdu uvádza 49 metód mučenia, ktoré sa proti nemu použili. Jeho ohraničenie u nemeckého veliteľa SS Jürgena Stroopa počas tohto obdobia bolo jednou z metód, ktoré použili jeho útlakovia, ktorí sa snažili rozlomiť svoju vôľu. Moczarski v rozhovoroch s popravou vykonávateľa spomína sprievodcu, balíky z domu, osobné knižnice a právo prijímať a posielať listy, pričom mu boli odopreté všetky výsady. Po smrti Stalina v roku 1953 bol Moczarski odsúdený na doživotný trest odňatia slobody, ale nebol o tom informovaný ešte dva a pol roka.
V apríli 1956 bol Moczarski prepustený po tom, ako strávil jedenásť rokov väzenia, a o šesť mesiacov neskôr bol oslobodený. Po prepustení Moczarski dlhé roky pracoval ako novinár. Okrem toho bezvýhradne využíval hranice dostupnej slobody na presadzovanie rôznych sociálnych príčin. V roku 1968 bol odvolaný zo svojej práce, keď vystúpil na obranu svojich židovských kolegov v čase, keď komunistická strana uskutočnila antisemitské preplachovanie.
Kazimierz Moczarski zomrel v roku 1975.
Známy poľský básnik Zbigniew Herbert venoval svoje básne „Co widziałem“ (čo som bol svedkom) Kazimierzovi Moczarskému. (prostredníctvom nadácie The Kazimierz a Zofia Moczarski Foundation)
Film: https://youtu.be/D8qlbH84ohE
Milada Horáková sa narodila v roku 1901 v Prahe. Jej otec vlastnil továreň na ceruzku. Počas prvej svetovej vojny navštevovala strednú školu v Prahe a potom začala študovať na právnickej fakulte Karlovej univerzity, a to presne tri roky po narodení Československej republiky. V roku 1926 absolvovala štúdium a stala sa riaditeľkou oddelenia sociálneho zabezpečenia v Prahe. V tom istom roku vstúpila do stredoľahlej Československej národnej socialistickej strany. Odvtedy bola tiež aktívnou členkou rôznych skupín zameraných na práva mládeže a žien.
Keď sa v roku 1939 začala okupácia Československa, Milada Horáková a jej manžel Bohuslav Horák sa pripojili k hnutiu odporu a v roku 1940 ich zatkol Gestapo. Horáková bola uväznená vo väzniciach Gestapo Pankrác a Little Fortress Terezín. V roku 1944 bola odsúdená na osem rokov odňatia slobody. Následne bola vyslaná do koncentračného tábora Ainach neďaleko Mníchovu, ktorý v máji 1945 oslobodili spojenecké sily, a potom sa urýchlene vrátila do Prahy.
Horáková sa opäť pripojila k Národnej socialistickej strane a stala sa poslankyňou parlamentu až do prevzatia komunistickej moci vo februári 1948, keď odstúpila zo svojej funkcie. Čoskoro sa spolu s ďalšími bývalými členmi Národnej socialistickej strany zapojila do úsilia o obnovenie demokracie.
Milada Horáková bola zatknutá komunistickou tajnou políciou v septembri 1949 spolu s mnohými ďalšími bývalými členmi nekomunistických politických strán a s pomocou dvoch sovietskych „poradcov“ pri príprave prípadu proti nim. Hoci bola nútená priznať niektoré z údajných „trestných činov“, počas súdneho konania sa pokúsila odvážne obhajovať seba a svojich spoluobžalovaných. Súdne konanie s Miladou Horákovou a dvanástimi ďalšími sa začalo 31. mája 1950. Išlo o demonštračný súdny proces založený na sovietskych procesoch, ktoré prebiehali počas Stalinovho preplachovania v tridsiatych rokoch 20. storočia. Horáková a traja z jej spoluobžalovaných boli 8. júna 1950 odsúdení na smrť. Napriek výzvam na milosť zo strany ľudí ako Winston Churchill a Albert Einstein potvrdil ich rozsudky československý prezident Klement Gottwald.
V poslednom liste adresovanom jej šestnásťročnej dcére pred popravou napísala: „Keď si uvedomíte, že niečo je pravdivé, tak rázne, že na to môže zomrieť.“ Dopoludnia 27. júna 1950 bola Milada Horáková popravená zavesením. V následných súdnych procesoch založených na rovnakom modeli bolo v celej krajine odsúdených viac ako šesťsto osôb vrátane desiatich osôb, ktorým boli uložené tresty smrti.
Počas pražskej jari v roku 1968 bola ona a jej spoluobžalovaní oslobodzovaní. V dôsledku invázie Varšavského paktu v auguste 1968 nebol proces oslobodenia ukončený. Napokon, rok po zamatovej revolúcii v roku 1989 bola Milada Horáková oslobodená od obvinení. V roku 1991 jej predseda Václav Havel udelil posthumózne Rádu T. G. Masaryka prvej triedy. (prostredníctvom českého rozhlasu)
Film: https://youtu.be/OA7WBoiW1Eg
Péter Mansfeld sa ako dieťa zúčastnil na maďarskej revolúcii v roku 1956 v Budapešti. Pripojil sa k povstaleckej jednotke Jánosa Szabóa na námestí Széna v Bude, čo je jeden z niekoľkých najsilnejších bodov odporu povstaleckej národnej gardy. Pôsobil ako sprostredkovateľ medzi rôznymi povstaleckými jednotkami, niekedy prepravoval letáky, ako aj granáty a zbrane a dodával drogy z nemocnice Margaretovej.
Rastúce represie a teror zo strany komunistov v decembri 1956 a januári 1957 viedli k masovým popravám maďarských povstalcov a deportácii do pracovných táborov a väzníc. Represie sa dotkli aj povstalcov známych Mansfeldom z námestia Széna, z ktorých mnohí boli zavesení. Krátko potom bol Mansfeld zatknutý. Mansfeld mal v úmysle násilne sa zbaviť väzenia, ako aj oživiť revolúciu. Vytvoril skupinu, ktorá v roku 1958 uskutočnila rôzne kampane, okrem iného únos a odzbrojenie milícií hliadkujúcich v oblasti rakúskeho veľvyslanectva.
Vo februári 1958 bol Mansfeld zatknutý spolu so štyrmi z jeho radov. Podmienky vo väzniciach sa ukázali ako mimoriadne náročné. Chlapci boli vypočúvaní v noci a zadržiavaní v malých tmavých bunkách. Péter si však zachoval odvahu a silný duch. Prokurátor označil chlapca za „triedneho znaku“ a protirevolu a vyzval na maximálny trest.
Dňa 21. novembra 1958 bol Mansfeld odsúdený na doživotný trest. Ľudový súd v Budapešti však 19. marca 1959. Trestom bola smrť. Péter Mansfeld bol 21. marca ráno zavesený sotva vo veku 18 rokov.
Film: https://youtu.be/yeeFO0Ywd1w
Mala (Mally) Zimetbaum sa narodila v roku 1918 v Brzesku (Poľsko). Koncom 20. rokov 20. storočia sa spolu so svojou rodinou prisťahovala do Antverp (Belgicko). V septembri 1942 bola zatknutá počas zaokrúhľovania židov na centrálnej stanici v Antverpách. O štyri dni neskôr sa našla v dopravnom vozidle do koncentračného tábora Osvienčim, do ktorého prišla 17. septembra. Počas výberového konania na vstupnej odbavovacej ploche bola poslaná do tábora Birkenau, kde dostala číslo 19880. Vzhľadom na znalosť viacerých jazykov bola v ženskom tábore zamestnaná ako tlmočníkka a pošta.
Na jar roku 1940 bol Edward (EDEK) Galiński zatknutý zo skupiny žiakov stredných škôl počas kampane „AB“ zameranej na poľskú inteligenciu. Dňa 14. júna 1940 bol privezený do Osvienčimu pri prvej preprave poľských politických väzňov. Počas procesu registrácie dostal číslo 531. V tábore pracoval okrem iného v železiarňach a v tíme staviteľov, najprv v domácom tábore, potom v Birkenau.
EDEK Galiński a Mala Zimetbaum mali pri výkone svojich povinností relatívnu slobodu pohybu po tábore. Stretli sa na prelome rokov 1943 a 1944 a spadli do lásky. Galiński pôvodne plánoval utiecť so svojím priateľom Wisławom Kielarom. Oblečený v uniforme SS mal sprevádzať svojho priateľa k práci. Dokonca aj tajne získal uniformu a pištole od bývalého Kommandoführera železiarskeho diela SS-Rottenführer Edward Lubusch. Po stretnutí s Malou Zimetbaumovou však chcel, aby utiekla z tábora. V konečnom dôsledku Kielar odstúpil od plánu úniku, aby pomohol páru počas ich pokusu.
Dňa 24. júna 1944 Galiński čakal na Malu Zimetbaum vo svojej uniforme SS v dohodnutom mieste. S použitím prázdneho pasu pre mužov SS, ktorých Mala ukradla a sfalšovala, mohli vystúpiť mimo veľkého ochranného kordónu. Po dvoch týždňoch sa však stretli s nemeckou hliadkou. Žena bola zadržaná. Galiński bol schopný utiecť, pretože sa mu v poslednej chvíli podarilo skryť. Napriek tomu vyšiel zo skrývania a dobrovoľného odovzdania Nemcom, aby bol s blízkym.
Boli odsúdení na smrť po zdĺhavom a brutálnom vyšetrovaní, v ktorom sa od nich nepodarilo získať informácie o tých, ktorí im pomohli pri úteku. Edward Galiński bol zavesený v tábore mužov v Birkenau. Mala Zimetbaum počas popravy rozrezala svoje zápästia. Potom bola prepravovaná do krematória a pravdepodobne na ceste zomrela v dôsledku straty krvi alebo bola zastrelená.
Film: https://youtu.be/aMsOzImJnz0
Juliana Zarchi sa narodila v roku 1938 v Kaunase (Litva) v rodine s rodičmi rôznych národností. Jej otec, litovský židovský pôvod, Dr. Mausha (Mauša) Zarchi sa pri práci v Düsseldorfe (Nemecko) stretol so svojou budúcou manželkou Gertou Urchsovou. Keďže nemohli uzavrieť manželstvo v tretej ríši z dôvodu rasistických nacistických právnych predpisov, v roku 1934 sa Gerta premenila na judaizmus a vydala Mausha v Litve, čím získala litovské občianstvo. Zarchis naďalej žil v Nemecku až do roku 1937, keď nebolo predĺžené pracovné povolenie Mausha. Rozhodli sa usadiť v Litve.
V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna. Litva bola čoskoro anektovaná Sovietskym zväzom a potom, keď tretia ríša zasiahla svojho bývalého spojenca a v roku 1941 napadla ZSSR, krajinu okupovali nacisti. Je to vtedy, keď sa Dr. Zarchi rozhodol pokúsiť sa utiecť na východ, pretože predpokladal, že jeho dcéra s výhľadom na Aryan a manželka budú mať lepšie šance na prežitie, ak odíde. Zavraždil ho Einsatzgruppen, pričom jeho príbuzní sa naučili až po skončení vojny.
Vďaka svojmu židovskému dedičstvu, sotva vo veku troch rokov, bola Juliana odoslaná do geta Kaunas a donútená tam zostať niekoľko mesiacov. Bola pašovaná s pomocou známeho rodinného príslušníka Pranasa Vocelku. Keďže sa jej matka obávala, že sa s ňou zlučuje, Juliana strávila takmer celé obdobie nemeckej okupácie ukryté vo svojom dome v kuchyni alebo v malej izbe vedľa nej (len na jej konci bola odvedená do karmelitových sestier).
Keďže sovietska armáda opätovne vstúpila do Litvy, Gerta dúfala, že sa už nebude musieť obávať života svojej dcéry. Namiesto toho boli obaja deportovaní do Tadžikistanu v Strednej Ázii ako súčasť vyčistenia etnických Nemcov. Miestni obyvatelia ich stigmatizovali ako „fascistov“ a boli nútení žiť a pracovať v zúfalých podmienkach. Kým represie sa po smrti Stalina zmiernili, exil pre Julianu a Gertu sa skončil až začiatkom 60. rokov 20. storočia. Juliana sa vrátila do Litvy v roku 1962. Usadila sa a začala vyučovať nemčinu na Univerzite Vytautas Magnus v Kaunase (chcela študovať medicínu, ale bola jej odopretá možnosť byť deportovaným). O rok neskôr sa Gerta pridala k svojej dcére. Celý jej život sa pokúsila vrátiť do Düsseldorfu, ale nikdy nemohla opustiť ZSSR. V roku 1991 zomrela v Kaunase.
Juliana dnes žije v Kaunase a je tam členom židovskej komunity. Pravidelne cestuje a hovorí o skúsenostiach svojej rodiny s týmito dvoma diktatúrami.
