Odzrkadlenie spomienky na prvú svetovú vojnu: získané skúsenosti

Storočie podporuje nový historický výskum

V Belgicku, ale to môže platiť v celej Európe, 100. výročie pomohlo presunúť ďalšie zameranie výskumu z druhej svetovej vojny na svetovú vojnu a podnietilo nové prístupy k dejinám svetovej vojny. Napríklad pohľad na dôsledky vojny alebo prehodnotenie príliš deterministického prístupu v 20. rokoch 20. storočia. Zo štrukturálneho hľadiska sa novej generácii mladých výskumných pracovníkov ponúklo viac finančných prostriedkov. Existuje však aj pocit premeškaných príležitostí na prehĺbenie zakliesnených, globálnych a zložitých dejín súvisiacich s koloniálnymi rozmermi. Diskusia o tom, či sa má WWI považovať za „európsku“ vojnu, ktorá do nej vtiahla svet prostredníctvom väzieb medzi európskymi ríšami, bola rozvinutá a určite bude pokračovať, keď sa historikia čoraz viac snažia ilustrovať globálnu vzájomnú závislosť a štruktúry. Na druhej strane sa však kultúrne, sociálne a osobné dejiny dostali do popredia populárneho výskumu, najmä prostredníctvom šošovky marginalizovaných skupín, ako sú pracovné zbory v rámci projektu Veľké Idey The Unremembered, ktoré vytvárajú cenné väzby medzi históriou a pamäťou. Treba oceniť ešte viac perspektív, napríklad pokiaľ ide o vplyv vojny na Osmanskú ríšu a širší región alebo nárast samotného fašizmu. Alebo koloniálne zážitky a história (a pamäť) postihnutí vojnou. Stručne povedané, zdá sa, že storočie len zmenšilo rozlohu budúcich výskumných oblastí.

Podpora účasti verejnosti – a je to nadnárodná občianska pamiatka?

Pri úvahách o spomienke na spomienku je prvou vecou, ktorá prichádza do úvahy, určitý druh oficiálneho pochodu, ktorý sa vytvára s ohľadom na televíziu, s kladením kvetov a slávnostnými reflexnými prejavmi hláv štátov. A áno, stalo sa to aj v súčasnom storočí, a to tak na vnútroštátnej, ako aj na medzinárodnej scéne. Tentoraz sa však verejnosť vo väčšej miere zintenzívňovala a podieľala sa na mnohých aktivitách. Dobrým príkladom je putovná výstava Europeany, v ktorej boli bežní ľudia vyzvaní, aby mali svoje vojnové predmety a súvisiace príbehy boli navždy zahrnuté do európskych digitálnych zbierok. Alebo #playforpeace, kde hudobníci na celom svete spoločne nahrávajú spomienkovú poctu armáde. Kto potom skutočne vlastní spomienku? Je stále výsadou štátu označovať kľúčové momenty svojho života alebo je čoraz viac demokratizovaný? A ak áno, je spôsob, akým sa tento proces vyvíja, dostatočne inkluzívny pre všetkých členov spoločnosti? V súvislosti so 100. výročím sa vyvinuli inovatívne nápady na zapojenie a ich účinky by sa mali viac skúmať a vymieňať si. Pamätajte na to, že storočie prvej svetovej vojny bolo jedinečné pre to, že bolo stále spomienkou s „živým dojmom“, t. j. osobným významom pre žijúce generácie v ich nedávnej rodinnej histórii.

Storočie vložilo múzeá do medzinárodného a miestneho priestoru pamäte

Zbierka a výstava Domu európskej histórie, ku ktorej došlo presne počas spomienkových pamätí, mala o túto tému veľký záujem. Miestne a národné múzeá v meste Rovereto, Budapešti, Ypres a iní, ktorí zapožičali predmety, prejavili veľký záujem o nadnárodnú naratív, ktorú budoval Dom európskej histórie. Nové múzeá predstavili miestne skúsenosti alebo nové múzeá, ako napríklad múzeum vo Flámsku v Yprese, ktoré bolo krásnym príkladom postnárodného múzea. Tým sa kládol nový dôraz na front ako multikultúrny priestor, ktorý presahuje myšlienku „našich mŕtvych“.  Jednou z diskusií, ktorá pokračuje, je úloha cestovného ruchu a iných foriem obľúbených návštev lokalít. Spotrebiteľská strana spomienky môže byť prvkom, ktorý si vyžaduje ďalšiu diskusiu.

Postaviť súčasnú politickú realitu bez problémov

Zatiaľ čo výskumní pracovníci, pedagógovia a odborníci z praxe priniesli nový občiansky a/alebo medzinárodný zmysel, ktorý odráža hrôzy WWI, nie je jasné, aké kroky sa v tejto súvislosti prijali politicky. Na jednej strane sme vnímali spoločné spomienky ako nástroj kultúrnej diplomacie. Liberálni lídri sa snažili verejne oceniť pokrok, ktorý dnešná Európa dosiahla v dôsledku násilia v minulosti, alebo dokonca vynechať negatívnu stranu nacionalizmu, ako to urobil prezident Macron vo svojom prejave v novembri 2018. Existuje však aj ďalší vývoj. Stredovýchodný európsky rámec pamäte sa výrazne líši od západoeurópskeho rámca, ktorý podľa všetkého dominoval celkovej európskej agende. V skutočnosti možno tvrdiť, že mnohé storočie sa práve chystá formovať ako krajiny strednej a východnej Európy, ktoré sa budú snažiť pripomenúť si svoju medzivojnovú závislosť. Potom vzniká otázka, či toľko dejín v pamätných dňoch a okolo nich svedčí o širšom nedostatku politických vízií alebo ideálov v súčasnosti?

Európa má program európskej pamiatky, ktorý vedie Európska komisia a ktorý v skutočnosti mobilizuje ľudí a organizácie pracujúce s históriou k určitým kľúčovým momentom a témam. Keďže náčrt budúcnosti tohto programu na obdobie po roku 2020 sa nevyhnutne objaví v nadchádzajúcom roku, môže byť rozumné zamyslieť sa nad úspechmi a výzvami, ktoré sa zaznamenali počas 100. výročia WWI v rokoch 2014 – 2018. Na základe toho môžeme posúdiť, ako čo najlepšie poskytnúť inštitucionálny rámec, ktorý spája Európanov, podporuje výskum, ako aj angažovanosť verejnosti a vytvára občiansky priestor na vyváženie národných a európskych programov v oblasti pamiatky.