Každodenný život

Predmety vystavené v múzeu Ettore Guatelli sú svedectvom každodenného života, ale aj tvorivosti, remesiel a vynaliezavosti pri riešení praktických problémov prenájmom predmetov na vykonávanie rôznych špecifických funkcií. V tomto prípade sa osoba, ktorá sa stretla s touto nemeckou vojenskou prilbou na konci druhej svetovej vojny, rozhodla, že k nej privarí drevenú rukoväť, čím sa uľahčí vyzdvihnutie. Takto transformovaný by mohol byť naplnený emblémi a umiestnený spolu s „posteľovým vozňom“ pod prikrývkami, aby si udržiavali teplo počas celej noci, najmä v zime.

Ettore Guatelli zachránil nielen túto prilbu, ale aj niekoľko ďalších z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Po premene na iné každodenné praktické predmety sú teraz vystavené v múzeu „Kitchen Gallery“. Spoločne poskytujú prehľad o európskej povojnovej vidieckej spoločnosti, ktorá sa vo veľkej miere spolieha na kreativitu a manuálnu zručnosť, pričom je potrebné, aby sa v súčasnosti stala matka vysoko vynaliezavého vynálezu. V tomto prípade prilby podnecujú aj úvahy o emocionálnom aspekte, možných pocitoch okupovaného obyvateľstva voči ich obyvateľom a túžbe po novom štarte po ich oslobodení.

V 50. rokoch 20. storočia začal Ettore Guatelli pravidelnejšie návštevy skladov odpadu v Apeninách, čím postupne položil základy pre jeho budúce múzeum. Od polovice 70. rokov 20. storočia jeho zbierka predmetov značne rástla a neúmyselne sa stala súčasťou trendu, ktorý sa začal v 70. a osemdesiatych rokoch 20. storočia v Taliansku na oživenie a podporu populárnej kultúry. V dôsledku toho sa jeho múzeum stalo jedinečnou a nezameniteľnou múzeou venovanou demografickému, etnologickému a antropologickému dedičstvu Talianska 20. storočia.

Spontánne dizajnové predmety sú populárnou pripomienkou filozofie „vytvárať a menovať“, ktorá poskytuje, aj keď menej systematický model moderných recyklačných metód. Potreba využiť všetko, čo bolo k dispozícii, sa ukázala ako inšpiračná, pokiaľ ide o opätovné zostavenie a opätovné použitie predmetov namiesto ich jednoduchého vyhadzovania. V dôsledku toho neočakávané poruchy, zlomy alebo jednoduché opotrebovanie nevyhnutne neznamenali, že život sa musel prerušiť.

Dimenzia

22 h) 45 l) 22 p)

Inventarizačné číslo

107

Autorské práva

@Fondazione Museo Ettore Guatelli

Materiál

Železo, drevo

Stav

Dispozičné

Zápočty obrazu

Mauro Davoli

Kňaz Edouard Froidure (1899 – 1971) založil v roku 1937 Les Petits Riens, výrobcov týchto príznakov. Charitatívne organizácie, ako je jeho nezávislý vlastný pomoc, namiesto toho, aby sa približovali k chudobným. Bezdomovci alebo nezamestnaní muži tak mohli zbierať a predávať použité predmety s cieľom zarobiť si nejaké peniaze. Títo jednotlivci žili spolu aj v ubytovaní, ktoré poskytla charitatívna organizácia. Logo Lesa Petits Riensa znázorňuje jedného z týchto mužov, ktorí majú bielizne (čo sa zhruba prekladá ako „malé veci“).

Takéto charitatívne organizácie mali vplyv nad rámec znevýhodnených skupín, ktoré boli založené s cieľom pomôcť. V tom čase ovplyvnili aj modely spotreby a opätovného použitia vo väčšej miere. Namiesto opravy alebo zmeny účelu starých predmetov by ich ľudia mohli dať v dobrom svedomí, na čo sa slogany, ako napríklad Les Petits Riens’s („poskytnúť pomoc“), zámerne opýtali.

V 19. storočí vznikli prvé charitatívne organizácie, ktoré sa venovali zmene účelu a predaju použitých predmetov. Začalo sa s armádou spásania, ktorá bola založená v Londýne v roku 1865, a čoskoro nasledovali ďalšie organizácie. V Bruseli bol symbolom nového druhu charitatívnych inštitúcií, ktoré tieto organizácie zaviedli, Les Petits Riens.

Dnes má Les Petits Riens v Belgicku 27 obchodov. V celej EÚ sa rozširujú nové subjekty orientované na zisk, ako sú online platformy z druhej ruky. Nosenie použitého odevu je čoraz módnejšie vo všetkých spoločenských triedach. Ako poznamenala spoločnosť Celine, ktorá pracuje pre Les Petits Riens, charitatívne organizácie tento trend trpia a majú z neho prospech. Na jednej strane strácajú konkurenciu zo strany ziskových spoločností. „V posledných rokoch sa mnoho ľudí pred darovaním najprv pokúsi o ďalší predaj. To, čo sa má na konci poskytnúť, je preto také často nekvalitné: na druhej strane charitatívne organizácie získavajú nových mladých zákazníkov.

Tento predmet pochádza z miestneho participatívneho procesu, ktorý sa uskutočnil počas prípravy na Throwaway, v rámci ktorého miestni odborníci na odpad pomohli vytvoriť obsah výstavy. Tieto skupiny odborníkov prispeli k výstave svojimi svedectvmi a vypožičaním predmetov (ako v tomto prípade), ktoré mali byť vystavené. Les Petits Riens bol jedným zo zúčastnených partnerov a kontaktoval Dom európskej histórie s Celine a ďalšími jednotlivcami.

Charitatívne organizácie ako Les Petits Riens majú stále vplyv nad rámec znevýhodnených skupín, ktorým priamo pomáhajú. Stále vo veľkej miere ovplyvňujú modely spotreby, opätovného použitia a odpadu. Nosenie použitého odevu je čoraz módnejšie vo všetkých spoločenských triedach v súlade s obavami týkajúcimi sa environmentálne a sociálne zodpovedného nakupovania. Celine, ktorá pracuje pre Les Petits Riens, poznamenala, že charitatívne organizácie získavajú nových mladých zákazníkov, „ktorí sa skutočne presvedčia, konzumujú inak“, pre ktorých „nakupuje z druhej ruky takmer aktivista“.

Okrem toho Les Petits Riens udržiavaním a rozširovaním svojej siete kabín určených na zber oblečenia uľahčuje a sprístupňuje darovanie toho, čo už nepotrebuje. Organizácia môže pomôcť ľuďom vyhnúť sa predčasnému vyhadzovaniu predmetov do koša, pretože darovanie môže byť rovnako jednoduché ako ich vyhadzovanie.

Materiál

Drevo

Dimenzia

145,00 x 70,00 x 7,00 cm (H x W x D)

Inventarizačné číslo

2021.0050.72 a 2021.0050.262

Autorské práva

Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Stav

Vystaví sa na dočasnej výstave Throwaway. História modernej krízy.

Zápočty obrazu

Fotografia 2022: Regular Studio, © EÚ, Európsky parlament

Táto doska s charakteristickou žltou stagmou v Habansko-slovenskom ozdobe, opravená tónovacími kovmi, bola vyrobená začiatkom 19. storočia. Nie je jasné, kedy bola vykonaná oprava. Slovenskí tinkeri, nazývaní „Rastelbinder“ (z hrdza drôteného tovaru), boli súčasťou vizuálneho a akustického mestského prostredia a života chodníkov a prívržencov Dunajskej monarchie až do 20. storočia. Najznámejšie slovenské tónovacie skupiny si po celej Európe ropeli rozprašované hrnčiarske keramiky a predávali domáce náradie, ako sú sitá, naberačky, koše a myše. Vďaka svojim charakteristickým slovenským kostýmom a farebnému sortimentu tovaru, ktorý prepravovali, sa stali nápadným zrakom, najmä vo Viedni.

V rakúskej časti podunajskej monarchie sa v polovici 19. storočia prísne reguloval tinkingový obchod. Obyvateľstvu z hospodársky slabších oblastí, kde poľnohospodárstvo nezabezpečilo dostatočné živobytie, však bolo udelené povolenie – za prísnych podmienok – na dosiahnutie veľmi potrebného príjmu vykonávaním tohto obchodu. Niektoré regióny sa začali špecializovať na určité tovary a/alebo služby, ako to bolo v prípade tinkrov zo západného Slovenska (vtedajšie Horné Maďarsko). Muži z týchto oblastí sa spočiatku presťahovali ako ambulantní kaprári do susedných oblastí v Čeémii alebo na juhu Maďarska. Neskôr sa nachádzali vo všetkých oblastiach podunajskej monarchie. Ich talent jazykov ich viedol z Talianska do Ruska a Constantinople a napokon aj tisícov do USA.

Platňa prišla na Volkskundemuseum v roku 1897 ako darček (Pf. Maluchinsky). Múzeum bolo zaujímavé v dvoch ohľadoch: po prvé, ako pozoruhodný príklad určitého typu slávnosti s Habanovou dekoráciou; a po druhé, z dôvodu opravy, ktorú vykonal tinker. Obchod a remeslá robotníkov už v čase, keď prišli do múzea, klesali. Dostupnosť nových, lacnejších a odolnejších materiálov a výrobkov výrazne znížila dopyt po ich činnostiach. Na druhej strane sa výrazne zvýšila reputácia tinkrov ako „viedenské typy“ a ich stereotypné a klichédne znázornenie v žánre a obľúbenej maľbe. Približne v roku 1897 bol napríklad „Rastelbinder“ obľúbeným kostýmom strán občerstvenia a v roku 1902 ich Franz Lehár ďalej spomienkoval v operette „Der Rastelbinder“.

Platňa s tónovacím kovospracovaním má zaujímavé spojenie s odpadkami viacerými spôsobmi. Jednou z nich je, že preukazuje historickú kultúru opravy. Veci, ktoré sa rozprašovali, t. j. výrobky pre domácnosť vyrobené z keramiky alebo kovu, boli drahé, keď boli vyrobené po prvýkrát, a pre mnohých ľudí boli cenným majetkom, ktorý sa odovzdával z generácie na generáciu. Na druhej strane nám tabuľka pripomína ľuďom, ktorí pracovali s pokazenými vecami. Napriek tomu, že po remesiel boli žiadaní myslitelia, ich postavenie v spoločnosti bolo nízke. Ich životy a pracovné metódy sa vyznačovali migráciou ďaleko od ich rodín, detskou prácou, zlými životnými podmienkami a etnickou diskrimináciou. Obyvatelia Viedne ich vnímali ako hanlivé peddliská, ba dokonca ako žuvačky.

Materiál

Slávna/brusšová dekorácia

Inventarizačné číslo

ÖMV/6.215

Dimenzia

7x32,2 cm

Autorské práva

Volkskundemuseum Wien

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

© Volkskundemuseum Wien

Celkovo 61 kusov bronzových zbraní a zariadení s hmotnosťou viac ako 3 kg bolo uložených vo Wöllersdorfe v Rakúsku. Hrdlo pozostáva z bronzových šrotov a úlomkov predmetov, ktoré sú typické pre skorú časť bronzového veku (1000 – 800 BCE). Obsahujú širokú škálu poškodených predmetov vrátane zbraní, osí, nástrojov, šperkov, kusov kovov a drôtov. Väčšina predmetov bola poškodená a mnohé boli zámerne roztrieštené.

V neskorom bronzovom veku (približne 1000 pred n. l.) boli uložené kovové predmety typickým javom. Patrili sem zbrane, nástroje, plavidlá, šperky, časti vagónov a dokonca rituálne vybavenie vrátane neporušených a krásnych kúskov a úlomkov a surového kovu. Boli nájdené v zarážajúcej krajine, v osadách, vo vodných útvaroch alebo vo vodných útvaroch a na odľahlých miestach. Mnohí výskumní pracovníci ich interpretovali ako skladovacie hromady ambulantných bronzmitov alebo obchodníkov z dôvodu ich materiálnej hodnoty alebo ako miesta, ktoré sa skrývajú v časoch vojny. Hromady obsahujúce pokazené predmety však môžu byť aj pozostatkami rozšíreného recyklačného hospodárstva, čo naznačuje starostlivé a efektívne využívanie zdrojov.

Artefakty sa objavili v malej rakúskej obci Wöllersdorf na začiatku 20. storočia. Následne ich v roku 1902 kúpilo múzeum prírodnej histórie Viedeň. Bohužiaľ, dokumentácia o osobe, ktorá našla hrádzu Wöllersdorf, sa stratila.

Hromadina fragmentovaných bronzových predmetov dokazuje, že mali byť opätovne roztavené, aby sa z materiálu vyrobili nové veci. Pred 3000 rokmi, dávno pred priemyselnou revolúciou, boli zhromažďovanie surovín a výroba predmetov časovo náročné a recyklácia a opätovné použitie týchto materiálov je bežnou praxou vo väčšine ľudskej histórie. Platí to najmä, ale v žiadnom prípade výlučne, na obdobia, v ktorých boli zdroje obmedzené (napr. vojnové a povojnové obdobia).

Materiál

Bronz

Inventarizačné číslo

NHM_PA_37392 – 37411

Dimenzia

Veľkosť položiek sa pohybuje od 3,5 do 14,5 cm.

Autorské práva

Múzeum prírodnej histórie Viedeň

Stav

Na displeji

Zápočty obrazu

Prírodné historické múzeum Viedeň, fotografie: Alice Schumacher

Predmet je úlomkom žltého plechu s uzlom a pozostatkami dvoch olivovo-zelených keprových pásov, ktoré sú navzájom viazané. Vo vrstve železiarskeho veku v soľnej bani Hallstatt (približne 800 – 600 BCE) sa našli rôzne textílie. Niektoré textílie boli zámerne roztrhané do pásikov a opätovne použité ako materiál viažuci na zhotovenie.

Výroba textilu so všetkými rôznymi krokmi pracovného postupu (zvyšovanie oviec, strihanie, odstreďovanie, tkanie) bola časovo náročná úloha pred tisíckami rokov bez použitia moderných nástrojov. Dôležité bolo starostlivé a zodpovedné zaobchádzanie s textíliami a ich používanie. Nie sme si istí, kto bol zodpovedný za výrobu textilu, hoci textilné nástroje, ako je vreteno a sadrové váhy, sa zvyčajne nachádzajú v dámskych hroboch. Textílie z Hallstattu sa nachádzali v soľnej bani a niektoré vykazujú charakteristické stopy trhlín a uzlov. Určite to nebolo zamýšľané primárne použitie tohto textilu, ktorý mohol byť vyrobený ako súčasť odevu; nakoniec sa však recykloval a použil na opravu.

Z rôznych súvislostí v prehistorickej strednej Európe vieme, že textilný materiál sa zámerne roztrhal na pásy a opätovne použil, napr. ako materiál viažuci na dopravnú väzbu, ktorý je označený charakteristickými uzlami. Jasné dôkazy o tom pochádzali z dvoch prehistorických soľných baní v Rakúsku, Hallstattu a Dürrnbergu, ktoré vo všeobecnosti pochádzali z 1. tisícročia BCE. Motúzy a laná vyrobené z rôznych stromov a tráv sa zvyčajne používali predovšetkým ako spojovací materiál v soľných baniach. V opačnom prípade sa použili textilné pásiky, pásiky kože alebo dokonca mladé elastické vetvičky.

Prírodné historické múzeum Viedeň vykonáva výskum v spolupráci s mestom Hallstatt už viac ako 100 rokov. Múzeum má v meste kanceláriu na mieste, z ktorej vedci naďalej vykonávajú svoju prácu. Od 60. rokov 20. storočia sa v soľnej bani Hallstatt každoročne uskutočňujú pravidelné archeologické výkopy. Artefakty, ktoré sa tam vykopali, okamžite vstupujú do zbierky múzea.

Textilná výroba bola časovo náročným procesom pred priemyselnou revolúciou a recyklácia textilu bola bežnou praxou vo väčšine ľudskej histórie. Platí to najmä, ale v žiadnom prípade výlučne, na obdobia, v ktorých boli zdroje obmedzené (napr. vojnové a povojnové obdobia). Textílie sa v priebehu histórie pravidelne upravovali alebo upravovali na nové použitie. Rôzne príklady od bronzového veku až po skoré moderné obdobie poukazujú na rôzne účely, na ktoré sa použili recyklované textílie, a to aj ako tesniaci materiál pre lode, ako plnenie pre dutiny stredovekých zámkov a ako tesnenie pri hospodárení s vodou v medených baniach. Textílie sa používajú aj ako pokrývky a na hygienické účely a slúžili ako rôzne druhy provizórnych materiálov. Recyklácia odevov zahŕňa prepracovanie odevov rôznymi spôsobmi.

Materiál

Ovčia vlna

Dimenzia

Žltý textil: 11,5 x 4,5 cm; zelený textil: 29 x 10 cm (obidve kúsky spolu)

Inventarizačné číslo

NHM_PA_77.334 (HallTex 78) a NHM_PA_89.724 (HallTex 121)

Autorské práva

Múzeum prírodnej histórie Viedeň

Stav

V sklade

V moderných severských krajinách sú rukavice dôležitými každodennými etnografickými predmetmi v našich domovoch, kde sa vedľa moderného dizajnu používajú krásne tradičné šablóny rukavíc. Všetci vieme, že hlavným účelom rukavíc pre Estóncov je chrániť ich pred chladom. Vlnené rukavice sa v Estónsku vyrábali už v bronzovom veku. Dôkaz o použití ihiel na pletenie v Estónsku pochádza z úlomkov rukavíc zo 14. storočia. Prvými typmi rukavíc boli ihličkové palčiaky (vyrobené špecializovanou ihlou). Nosenie rukavíc má po stáročia vlastné zvyky a tradície a zohráva dôležitú úlohu v svadobnej etikete. V každodennom živote hrali rukavice aj úlohu v ľudovej medicíne; teplé rukavice sa mladým mužom podávali v čase, keď boli vyslaní do vojny, mohli byť v zimnom chlade záchrannými prostriedkami; mohli byť vzácnymi predmetmi z domu pre ľudí utekajúcich pred vojnou po mori v 20. storočí.

„Zistila som túto etnografickú rukavice, ktorá bola pletená na krásnom ostrove Muhu na východnom pobreží Baltského mora v obchode s ojazdenými rukavicami Veski Street v Tartu. Opýtal som sa, odkiaľ pochádza ich tovar, a uviedli Nemecko. Rukavice som si kúpila za 5 estónskych koruniek a odovzdala som ju múzeu. Zaujímal som sa o to, ako táto rukavice vyvrcholila v Nemecku. Nemecko malo v skutočnosti veľké utečenecké tábory pre Estóncov – bral s nimi Estónsko, ktoré skončilo v tábore presídľovania v Nemecku, teplé rukavice? Alebo bol nejaký vojak, kto bol v boji o Muhu a dostal ich ako ručné teplo? V každom prípade som mal rôzne názory na to, ako táto rukavice skončila ako odpad a ako sa vrátila späť do Estónska ako humanitárna pomoc. Túto krásnu etnografickú rukavicu som v roku 2009 vystavil ako súčasť výstavy Národného múzea pri príležitosti jeho 100. výročia, ako príklad toho, ako predmety končia v múzeu.“

Reet Piiri, etnológ/estónske národné múzeum/2022

Estónsko, Nemecko, tábory na presídlenie po druhej svetovej vojne, nová maloobchodná sieť v 90. rokoch 20. storočia a EÚ

Zbierka tradičných estónskych vzorových rukavíc patriacich do estónskeho národného múzea je mimoriadne rozsiahla – celkovo 4116 – vrátane rukavíc s krásnymi estónskymi vzormi a zaujímavými príbehmi, ktoré sa dostali do zbierky estónskej diaspóry. Tradičné šablóny rukavíc sú dobrým výstavným materiálom: techniky (vytváranie ihiel), etnografické osobitosti medzi estónskymi farnosťami, výučba farieb (používanie vlny), vzor ako semiotický systém poskytujú veľa indícií o význame ľudových kostýmov a o tom, ako ich múzeum môže používať vo svojich vzdelávacích programoch.

Systém humanitárnej pomoci v Európe; do novonezávislých pobaltských krajín sa doviezlo obrovské množstvo textilných odevov do Estónska; v Nemecku mohli byť ponechané v kontajneroch na odpad alebo v zberných škatuliach; mohli cestovať z domu európskej osoby, ktorá sa sťahovala alebo renovovala do domova estónskej osoby, a nie na skládku.

Materiál

Ovčia vlna

Dimenzia

Šírka: 12,0 cm; Dĺžka: 25,0 cm

Autorské práva

Estónske národné múzeum

Stav

Skladovanie/zbery textílií

Zápočty obrazu

Estónske národné múzeum

Múzeum Ettore Guatelli je domovom batožina, keď ju nosí mladý poľnohospodár. Ide o topánok s mozaikou príbehov, ktoré sa objavili. Batožina rozpráva príbehy o nespočetných časoch, ktoré boli opotrebované, zmrštené a pomleté, aby sprevádzali poľnohospodára počas práce na poliach, o čase, keď ho v atike objavil zberateľ, ktorý ho priviedol do múzea Ettore Guatelli, ako aj o čase, keď sa stretol s dvoma fotografmi z Ríma, ktorí ho zastrelili na plagát, ktorý by ho pozeral na svet ako plagát pre iniciatívu Guatelliho vytvoriť múzeum, v ktorom sa nachádzajú jeho nálezy, ktoré sú svedkami remesiel vo vidieckych komunitách, ktoré by nič nenechávali plytvaniu.

Múzeum Ettore Guatelli otvára množstvo potenciálnych myšlienok, ktoré by sa mali preskúmať. Prvým by mohlo byť, keby sme sa pozerali nad rámec miestneho, mimo vidieku v Emiliane na život a prácu vidieckych komunít v celej Európe a na celom svete. Kto v priebehu histórie vie, koľko obuvi sa opraví a odoláva, aby mohli dosiahnuť svoj potenciál a behúň, kto vie, ktoré cesty. A dnes sa môže stať, že sa symbolizuje aj krok, ktorý je potrebné urobiť na prekročenie hraníc, predstavu o spoločnej ceste a využitie hodnoty slobody.

V 50. rokoch 20. storočia začal Ettore Guatelli pravidelnejšie návštevy skladov odpadu v Apeninách, čím postupne položil základy pre jeho budúce múzeum. Od polovice 70. rokov 20. storočia sa jeho zbierka výrazne rozšírila a neúmyselne sa stala súčasťou rastúceho trendu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, pokiaľ ide o oživenie a podporu populárnej kultúry. V dôsledku toho sa jeho zariadenie stalo jedinečným a nenapodobiteľným múzeom demografického, etnologického a antropologického dedičstva Talianska 20. storočia.

V roku 1994 Ettore Guatelli uverejnil v piatom vydaní periodického časopisu „Ossimori“ esej s názvom „Odpad v múzeu“. V ňom sa zaoberal veľmi aktuálnou otázkou, ktorá sa v súčasnosti rýchlo stáva núdzovou, pričom zdôraznil, že je potrebné zamyslieť sa nad povahou odpadu a vyradených predmetov, a najmä nad ich zhodnocovaním a recykláciou. Práve tu a ešte viac v oblasti zneškodňovania odpadu sa nachádza historický kľúč k skutočnej „demokracii“.

Materiál

Čižmy, ktoré boli opravené a zvolané nespočetne veľakrát pomocou drôtu a nechtov

Materiál

24 x 11x 14

Autorské práva

@Fondazione Museo Ettore Guatelli

Stav

Na displeji

Zápočty obrazu

Mauro Davoli

Je ťažké presne určiť, kedy móda barbecu prišla do Poľska. Tepelné spracovanie mäsa je totiž rovnako staré ako stopy prvého kempingového požiaru. Pre antropológa je mriežka DIY príbehom s minimálne niekoľkými rôznymi niťami. Prvým je obľúbený spôsob trávenia voľného času, pre ktorý sa gril a charakteristická vôňa pálenia dreveného uhlia stali symbolom: matky, pivo a hudba. Miesto konania je irelevantné – môže ísť dokonca o balkón bytu. Ďalším aspektom je vytváranie stravovacích návykov Poliakov. V súčasnosti je gričok prvou obeťou postmäskovej politiky vegánov. Dôležitým prvkom je aj nakladanie s odpadom v Poľsku. Ak nie v prípade grilu vyrobeného z bubna, celá práčka by sa nakoniec vyhadzovala do lesa.

Predmet a jeho charakter nie sú žiadnym spôsobom jedinečné ani endemické pre poľskú kultúru. Tak motivácia na jej výstavbu, ako aj jej účel spočívajú hlboko v ľudskom charaktere: tvorivosť, hlad a spoločné stravovanie. Zdá sa, že len kultúrna vrstva, t. j. ako, s kým, kde a čo konzumujeme, nás odlišuje: nie je to lepšie ako bravčové krk vysušené v medovo-mustarej omáčke a chladnom pive – oh – môžem už teraz počuť hlasy disentu.

Kontext súčasnej mriežky a mriežky DIY je zbierka každodenných predmetov tvorených históriou poľskej vidieckej kultúry, ktorá je poznačená chronickým nedostatkom. Tento nedostatok uvoľňoval kreatívny a adaptívny potenciál a s rozmachom kapitalistického a spotrebiteľského hospodárstva sa takéto výtvory znovu kontextualizovali tým, že sa začlenili do záľuby a zručností. Takéto výrobky boli často spojené s nižším hospodárskym postavením výrobcu.

Základným prvkom spájajúcim predmet so širšou koncepciou odpadu v tomto prípade je opätovné použitie a poskytnutie novej funkcie už existujúcim objektom. Ak to považujeme za produkt kultúry nedostatku, vstupuje do hry celá trieda pojmov, ktoré sa týkajú ľudskej bytosti presunutej do kategórie „žunka“, t. j. ľudskej bytosti, ktorá žije mimo rámca sociálnej kontroly.

Materiál

Oceľ, rezanie, zváranie, rezanie a skrutky

Dimenzia

Výška 74 cm; priemer 45,5 cm

Inventarizačné číslo

PME 58930/1 – 2

Autorské práva

PME/NEM

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

Fotografia Edwarda Koprowskiho