Vyhlásenie o odmietnutí zodpovednosti
Toto je strojový preklad, ktorý vám poskytla služba eTranslation Európskej komisie na pochopenie tejto stránky. Prečítajte si podmienky používania.
Koncom apríla som mal tú česť dostať sa do centra pozornosti v hlavnej rokovacej sále Európskeho parlamentu a predniesť úvodný prejav na tému „Hope and History“ pre výročnú konferenciu EuroClio.
Ide o stretnutie učiteľov dejepisu z celej Európy, ktoré sa uskutočnilo v spolupráci s Domom európskej histórie, múzeom v Bruseli, ktorého úlohou je vytvoriť verejný priestor pre neustále sa vyvíjajúci príbeh Európy.
Rozhodol som sa, že nebudem cukriť žiadne tabletky, spýtal som sa zhromaždených učiteľov, aké nádeje v tejto chvíli cítili, a vyvolal som odpovede, ktoré by ste mohli očakávať.
V poslednom čase som sa cítil byť v príkrom konflikte s myšlienkou nádeje. Moja priateľka Ece Temelkuran si myslí, že je to „príliš mäkké slovo“, a tvrdí, že žijeme v časoch, „keď možno budeme musieť konať aj vtedy, keď neexistuje nádej.“ A v určitom zmysle mám tendenciu s tým súhlasiť. Už nie je nádej na jemnú, jednoduchú a stabilnú budúcnosť so všetkými ekologickými a politickými otrasmi, ktoré už prebiehajú a určite prídu – ale nie som si istý, že mnohí ľudia sú skutočne „nádejní“ na to.
Povedala som, že dúfame, že budeme žiť zmysluplný život, živený jasnosťou, predstavivosťou a činmi – receptom na zmysluplnú nádej, ktorú som si požičala od „Hope In The Dark“ organizácie Rebecca Solnit, aby som mohla štruktúrovať svoj prejav.
Ak jasne vidíme, že príčinou našich kríz je príbeh, ktorý sme uviazli v pasci – nie základné a zásadné zlyhanie nevyhnutne zlej ľudskosti.
Ak sa odvážime predstaviť si, hľadáme a nájdeme miesta a ľudí, ktorým tentoraz čelíme, a žiadame kolektívnu agentúru, aby spoločne vybudovala vlastné alternatívy k našim zlyhávajúcim systémom. Na konferencii som sa podelil o príbehy Regena Melbourna, panelu Stavanger Future Panel v Nórsku, poľského mládežníckeho hnutia crowdsourcingu „Plán pre generácie“...
A ak budeme konať, všetci môžeme nasledovať ich príklad a urobiť to isté.
Myslím si, že všetci učitelia zohrávajú v našich komunitách kľúčovú úlohu pri inšpirovaní všetkých troch týchto vecí. A osobitnou úlohou dejín je možno pripomenúť, že veci sa menia, systémy sa menia skutočne zásadným spôsobom – ak a keď vstúpime do jasnosti, predstavivosti a činnosti.
Po rozhovore ma skvelí hostia Laurence Bragardová a Guido Gerrichhauzen navštívili počas krátkej prehliadky Domu európskej histórie. Moje obľúbené miesto v múzeu? Výstava propagujúca fašistickú literatúru a literatúru európskych snov, obe z 30. rokov 20. storočia. Bol to silný odraz môjho posolstva, myslím si, že: pozitívny dôkaz sily jasnosti, predstavivosti a konania v tmavom čase; dôrazne pripomíname, že krásny sen Európy sa zrodil tvárou v tvár plameňom, nie v pokoji a tichosti.
Budúcnosť nebude jednoduchá a nebude mierna a kontrolovateľná. Veci budú naozaj veľmi namáhavé.
V tejto kráse však môže existovať veľká krása a zmysel. A na druhej strane to môže byť ešte viac.
Skutočnosť, že nevieme presne, ako bude vyzerať každý krok cesty a ako sa bude cítiť, nám nesmie brániť v tom, aby sme ju začali kráčať.
Jon Alexander je autorom ocenených občanov: Why the Key To Fixing Everything Is All Of Us, spoluorganizátor podcastu How To Save Democracy, hosťujúci spolupracovník Centra pre demokratickú správu vecí verejných a inovácie popola na Harvard Kennedy School a spoluzakladateľ projektu New Citizen Project.
Prečítajte si viac o manifeste Hope a stiahnite si jeho kópiu až v 24 jazykoch.
