Séria „Dejiny v diskusii“ Brusel, európske hlavné mesto?

Brusel „Európske hlavné mesto“, je to „mestský marketing“ pred vznikom koncepcie?

Chloé Deligne zdôrazňuje, že história je predovšetkým príbehom; na to, aby sa táto veda stala vedou, sa stala vedeckou, akademickou disciplínou, ale je to predovšetkým toľko, o ktorom sa hovorí. Historický príbeh je tvorený mocou snímok a rozprávania príbehov.

Používanie pojmu „hlavné mesto“ na označenie veľkého mesta v rámci národa, krajiny alebo federácie národov je relatívne nové. Vo francúzštine sa slovo „hlavné mesto“ objavuje v 16. storočí ako označenie referenčného mesta. Tento epoch vidí vznik moderného štátu, ktorý vyvrcholí v 19. storočí vytvorením národných štátov s vlastným hlavným mestom. Slovo „hlavné mesto“ na označenie mesta, hlavného sídla inštitúcií, je preto slovom, ktoré sa objavuje s postupným vytváraním štátu. Pokiaľ ide o predchádzajúce obdobia, toto slovo nemá veľký význam. Môžeme hovoriť o meste bydliska súdu, môžeme hovoriť o hlavnom ekonomickom jadre (mnohé v severozápadnej Európe), ale keď hovoríme o našich regiónoch (bývalé južné Holandsko), myšlienka centralizovaného štátu, národného štátu je proces, ktorý sa bude rozvíjať ešte pomalšie ako v iných častiach Európy (vytvorenie Belgicka v roku 1830).

Tento pojem „kapitál“ je preto v Belgicku veľmi nedávny. Pojem „centrita“ je pre Brusel zmysluplnejší; najprv v bývalom Holandsku a neskôr v samotnom Belgicku a napokon v súvislosti s Európou. Ústredná úloha prikladá veľký význam diskurzom a obrazom, ktoré sa šíria. Ak chcete byť centrom niečoho, musíte sa ukázať, že ste stredobodom tohto niečoho. Od 12. – 13. storočia bruselská elita pestuje túto ústrednú hodnotu prostredníctvom obrázkov určených na propagáciu svojho mesta. Ústredná úloha Bruselu bola napríklad prevzatá proti mestu Louvain, z ktorého sa vrátila prvá dynastia vládnutia Brabanta; bol vyhlásený aj v Antverpách, ktoré zohrávali významnú hospodársku úlohu v jej prospech. Brusel mohol viackrát znovu získať hornú ruku, a to do takej miery, že sa vytvorila určitá kontinuita.

Počas dlhého obdobia sa ťažisko Bruselu vybudovalo skôr vytváraním príbehov a obrázkov než jeho uznaním zo strany inštitúcií ako hlavného mesta; takisto bol vytvorený štandardne, pretože by sa mohol považovať za vonkajší v porovnaní s ostatnými, ktorých tvrdenia sa môžu zdať zjavnejšie.

Môžeme povedať, že Charles V viedol k európskemu osudu Bruselu?

V 16. storočí bol Brusel najčastejším štátom, „Princelijke Stadt“, t. j. pravidelným pobytom kniežacej moci. Mesto je súčasťou mestskej siete bývalých nízkych krajín, ktorá zahŕňala moderný Benelux a časť severného Francúzska. Roel Jacobs uvádza, že moc bola potom v rukách dedičnej vojenskej elity, ktorá sa neustále pohybovala; existovali miesta, kde sa moc zdržiavala častejšie ako inde a Bruselu sa podarilo získať tento štatút medzi 13. a 16. storočím a udržať si ho. Odpor Charlesa V (1515 – 1555) je kľúčovým obdobím v európskych dejinách; je kľúčovou osobnosťou pri jej pochopení, ale s kritickými a globálnymi dôsledkami. Tridsať rokov 20. storočia malo mať významné dôsledky v celej Európe a tieto historické udalosti sa konali v Bruseli.

Mestské elity zohrali významnú úlohu pri osude Bruselu ako mesta bydliska kňaza. Keď kráľ potreboval peniaze, obrátil sa na obchodníkov, remeselníkov, t. j. na obyvateľstvo miest. Šľachta, ktorá má monopol na vojenskú moc, vyvíjala tlak na získanie odmeny a vo väčšine prípadov prispievatelia tvrdo rokovali, aby platili čo najmenej. Bruselskí obchodníci mali odlišný prístup: boli ochotní platiť viac, ako sa od nich požadovalo. Sú to napríklad tí, ktorí financujú Aula Magna/Veľká štátna sála pre Philipa Dobrého – burgundského ducha v paláci Coudenberg (1452 – 1460). Dôvodom je, že obyvatelia Bruselu očakávali hospodárske výhody vyplývajúce z existencie súdu v Bruseli. V stredoveku nikto nebol drahší ako burgundský Duke a jeho súd. Na oslavu zmluvy, zrodu, svadby, zorganizovali pádne strany, kde sa peniaze doslova vyhadzovali za dvere a okná. Táto klientela by si mohla dovoliť najcennejší produkt v danom čase: tapiséria vyrobená zo zlatých a strieborných nití. Brusel sa chystá stať sa centrom výroby tejto luxusnej pásky. Interakcia dobrovoľnej politiky investovania s cieľom stať sa najčastejším rezidenčným centrom spojeným s výrobou luxusných výrobkov bola pre Brusel úspešná.

Ak Brusel získal dôležitú politickú pozíciu a stal sa kňazným mestom a potom hlavným mestom, nebolo to konfrontačným spôsobom. Medzi príchodom Burgundčanov do Bruselu a príchodom európskych inštitúcií existujú podobnosti; podobnosti, ktoré súvisia s duchom Bruselu, ktorý je znázornený vo výbere symbolov pre mesto. V tejto súvislosti je zaujímavé porovnať Antverpy a Brusel s cieľom pochopiť tento mestský duch (Manneken-Pis for Brussels, rímsky vojak, ktorý porazil gigant za Antverpy).

Existuje dnes v Bruseli európska „bublina“?

Existujú v Bruseli rôzne komunity, ktoré žijú bez vzájomného kontaktu alebo interakcie? Má toto Európske spoločenstvo pocit príslušnosti k Bruselu? Aký je postoj spisovateľa k mestu?

Grażyna Plebanek vo svojej novej „Nelegálnej spolupráci“ s Eurocrats uvádza, že majú vlastný žargón, ako keby žrebovali vo svete od seba. V Bruseli určite existuje Bublina Eurocrat, ale nie jediná. Prítomné sú aj iné bubliny súvisiace so štátnou príslušnosťou a/alebo generáciami.

Napríklad poľská komunita v Bruseli vytvára vlastnú bublinu; prišli tu pracovať, po určitom čase sa vracajú do Poľska bez integrácie a majú len malý kontakt s mestom a jeho obyvateľmi. Máte tiež bublinu druhej alebo tretej generácie prisťahovalcov z Maroka alebo Konga. Majú viac interakcií s mestom. Ak sa pozrieme na sociológia mesta, môžeme si všimnúť, že jeho oblasti nie sú skutočne zmiešané. Mimoriadne dôležité sú iniciatívy niektorých kultúrnych inštitúcií na podporu komunitných stretnutí prostredníctvom prijímania umelcov z rôznych prostredí (napríklad KVS alebo divadelný národný divadlo). Diváci zostávajú doteraz väčšinou belgickí, ale veci sa menia. V niektorých kultúrnych centrách, ako je Pianofabriek v Saint Gilles, sú už rôzne národnosti zmiešané. Grażyna Plebanek žije v Bruseli už takmer 15 rokov. Michel Dufranne (RTBF) jej povedal, že ide o „zinku“, ktorá v populárnom jazyku znamená niekoho, kto žije v Bruseli, má niekoľko kultúrnych identít a oceňuje túto rozmanitosť väzieb. Tento výraz „zinneke“ dáva jednotlivcovi „status“. Môžeme žiť a láskať v Bruseli, ale zároveň sa cítiť poľština z Varšavy. „Zinneke“ je v Bruseli veľa.

Roel Jacobs uvádza, že etnickým príslušníkom Bruselu je „ketje“ a ten, ktorý má korene inde, je „zinneke“. Tieto dva pojmy sú pozitívne a spolu tvoria identitu mestského spoločenstva. Mesto musí spolupracovať s vonkajším svetom (dovážame, transformujeme a vyvážame). Toto je protichod nacionalizmu. Mestá o tom už dlho vedia; svoj príbeh píšu zvnútra aj zvonku.

Toto nie je osobitosť Bruselu: prijmite Antverpy v 16. storočí. Najväčšou tlačiarňou v Antverpách (a v Antverpách zohrávali kľúčovú úlohu pri tlači a preklade) bola francúzska tlačiareň. Najväčší špekulátor času, ktorý zdvojnásobil oblasť mesta Antverpy vytvorením „Nieuwstraat“, bol z Liège.

Ďalší príklad: flámske primitívy. Hlavnými charakteristikami umelcov nazývaných „flámske primitívy“ je, že neboli ani primitívni, ani vo všeobecnosti flámski. Roger „de la Pasture“ pochádza z francúzskeho kráľovského mesta Tournai. presťahoval sa do Bruselu, pretože tam bol burgundský súd, a zmenil svoje meno na Vandera Weydena. Jeho spolupracovník alebo žiak sa nazýva Memling (ktorý pochádza z Memlingen neďaleko Mainz); jeho portréty sú súdnymi úradníkmi alebo finančníkmi pracujúcimi pre súd. Memling potom pracoval v Bruggách, kde namaľoval mnoho portrétov talianskych bankárov a obchodníkov. V tomto medzinárodnom a otvorenom kontexte zanechávame nacionalistické poznámky a nie je potrebné sa pýtať, či títo ľudia hovorili francúzštinu alebo holandčinu. Mestá, ktorých úspech je založený na ich otvorenosti voči vonkajšiemu svetu, možno považovať za európske centrá.

Aký vplyv má prítomnosť európskych inštitúcií a Eurocratov na mesto?

Sú Eurocrati „noví aristocrati“? Citovať jedného z návštevníkov Domu európskej histórie: Bublinku Eurocrats možno považovať za elitistickú z dôvodu ich príjmu, ktorý je oveľa vyšší ako príjem väčšiny ostatných obyvateľov Bruselu, aj keď európske inštitúcie zamestnávajú aj dodávateľov s neistým postavením a príjmami. Chloé Deligne zdôrazňuje, že spolužitie komunít s nerovnomerným rozdelením bohatstva v rovnakom priestore spôsobuje hmatateľné napätie. Po období nadšenia v 70. rokoch 20. storočia sa v 80. až 90. rokoch 20. storočia začleňuje prítomnosť európskych inštitúcií v meste ako nevyhnutný zlo.

Od začiatku tohto storočia existuje napätie medzi týmto obyvateľstvom s veľmi vysokými príjmami (ktoré nemožno obmedziť len na Eurocratov) a inými skupinami obyvateľstva. Táto situácia posilňuje nespravodlivosť a odpor. A nastoľuje tieto otázky: Brusel, hlavné mesto Európy, ale pre koho? Kto má najväčší úžitok?

Dynamika nehnuteľností vyvolaná zriadením európskych inštitúcií a prílevom nových obyvateľov zo všetkých krajín prispieva k extrémnemu napätiu, či už sociálnemu, finančnému alebo hospodárskemu. Toto napätie sa musí rýchlo zohľadniť, aby sa situácia nezhoršila.

Do akej miery je Brusel v súčasnosti „umeleckým mestom“?

Je Brusel inšpirujúcim mestom pre tvorivosť? Čo predstavuje prítomnosť umelcov v meste? Čo je to umelecký kapitál? Čo táto prítomnosť umelcov predstavuje pre obyvateľov? Existuje medzi nimi dialóg? Tento dialóg je jednou z oblastí činnosti Wielsov.

Pokiaľ ide o Dirk Snauwaert, pojem „hlavné mesto“ nemá miesto v kultúrnej a umeleckej sfére. Niektoré mestá majú väčší význam pri umeleckej tvorbe alebo šírení, ale nejde o funkcie súvisiace s funkciami hlavného mesta. Pokiaľ ide o medzinárodnú prítomnosť umelcov v Bruseli, príklady sú uvedené najmä v 19. a 20. storočí: Brusel bol hostiteľským mestom pre spisovateľov v exile (napríklad Karl Marx, Victor Hugo) alebo pre kolónie umelcov z Holandska; dom La Monnaie je Wagnerian, pretože Wagnerov repertoár je vo Francúzsku zakázaný. Brusel mal tiež na konci 19./začiatku 20. storočia obdobie intenzívnej umeleckej tvorby, najmä s art Nouveau, ktorý sa nazýva aj separatizmus na medzinárodnej úrovni.

V súčasnosti sa osobitosť v oblasti tvorby v Bruseli (a tento trend narastá) týka vynaliezavosti odborníkov (v zmysle tých, ktorí majú umeleckú praktiku, aby nahradili slovo umelca) a interdisciplinárneho charakteru, ktorého svetovým centrom je Brusel. Tento jav sa začal pred 30 rokmi a vďaka „Kunstenfestivaldesarts“ sa tieto interdisciplinárne/transdisciplinárne iniciatívy spojili. Wiels má už desať rokov pobytový program, ktorý nielenže víta európskych umelcov v striktnom inštitucionálnom zmysle, ale aj otvorenejší a diaspóry, pretože umelecká činnosť je sama osebe európska bez ohľadu na pôvod odborníka. Pôvodne sa v 80. rokoch 20. storočia objavila flámska vlna, v ktorej sa v Bruseli zhromažďovali a zaviedli interdisciplinárne praktiky umelci zo sveta tanca, nových médií, hudby, divadla, literatúry a filmu (Anne Teresa de Keersmaeker, Wim Vandekeybus, Jan Fabre, Alain Platel...). Umelci, ktorých prilákal prieskum nových spôsobov a oblastí prejavu, zároveň prišli do Bruselu a napokon tam bývali. To umožnili relatívne nízke náklady na nehnuteľnosti a dostupnosť priestoru.

Umelci, ktorí už nemôžu žiť v Amsterdame, Paríži, Londýne či dokonca Berlíne, predstavujú našu umeleckú bublinu. Berlín však zostáva veľkým mestom najmä pre východnú Európu, Viedeň hovorí viac o „bývalej Juhoslávii“; Brusel sa osobitne nezaoberá nikom, ale ide o taviacu nádobu.

Brusel by však mal vyvinúť väčšie úsilie na konsolidáciu tohto stavu.

Neumožňuje výstavba Európy ísť nad rámec pojmu „kapitál“?

Grażyna Plebanek sa domnieva, že v tejto ére globalizácie ľudia potrebujú aj miestne medzníky a symboly; nevidí iné európske mesto, ktoré by stelesňovalo tento rozmer obľúbeného a neúmyselného mesta s už aj tak veľmi medzinárodným obyvateľstvom.

Dirk Snauwaert pripomína, že Brusel sa najčastejšie uvádza ako sídlo európskych inštitúcií, ale je aj sídlom NATO.

Chloé Deligne potvrdzuje, že v žiadnom úradnom dokumente sa neuvádza, že Brusel je hlavným mestom Európy; tento pojem sa používa v bežnom jazyku v opise. Na splnenie tejto potreby symbolov by sa mohlo rozlišovať medzi pojmami „sídlo“ a „hlavné mesto“ bez toho, aby sa dostali do reprodukcie národného štátu.

Keďže belgická a bruselská identita sú „ľahké“ identity, možno by mohlo ísť o to, že rozmanitosť sa stane základným prvkom tejto identity, navrhuje Roel Jacobs. Tento prístup je nezvyčajný, pretože sme stále zapletení do úvah národných štátov.

V každom prípade by nebolo vhodné, aby Európa konala ako nový národný štát.