Hlavné body – „Kommemorácie v perspektíve: ako pôsobia európske spomienky?“

Ruramisai Charumbira začala svoje poznámky s poctou domorodému obyvateľstvu na celom svete, „ktorých životy boli stratené a prehnané, aby sme umožnili myšlienku moderného sveta, a najmä modernej Európy.“ Zdôraznil, ako si musíme pamätať na mŕtvych, keď sa v tejto diskusii pokryjú určité rozhovory. V diskusii nastolila veľmi presvedčivý pohľad na európsku históriu a spomienku z pohľadu africkej a globálnej histórie a analyzovala náročný rozhovor o koloniálnej pamäti v Európe. Podľa Ruramisai Charumbira „Európa má tendenciu hrať kartu neviny“, pokiaľ ide o otroctvo a kolonializmus. To, čo sa stalo mimo Európy, má pocit relativizmu. „Je to niečo iné, čo sa vracia k čokoláde a káve“, ako to urobila nápadne. Napríklad na rozdiel od holokaustu, ktorý odkrýval európske územia tábormi smrti a masovými hrobmi, tzv. kriminálne scény otroctva a kolonializmu tu nie sú pravdivé. Skutočnosť, že históriu útlaku ani nezdokumentujú tí, ktorým sa tento útlak stal, prispieva k tejto tendencii relativizovať zodpovednosť Európanov a európskych krajín. Sociálna a kultúrna história na celom svete sa už dávno, ale dlho píše o afrických dejinách a dejinách pôvodného obyvateľstva na celom svete, usiluje o zmenu výlučne na základe záznamov kolonizátora.

Tento jav je o to neprijateľný, že koloniálne násilie, ku ktorému dochádza mimo Európy, vymedzilo a naďalej charakterizuje vnútri Európy. Európa bola vybudovaná prostredníctvom svojich vzťahov s mimoeurópskymi územiami a otroctvo a kolonializmus zohrali veľkú úlohu v tom, ako sa Európa vytýčila na základe vylúčenia a exkluzivity. Kolonializmus je základným kameňom toho, čo má byť Európanom, a Ruramisai Charumbira má zabudovanú myšlienku európskej nadradenosti bielej farby, a teda zdedenú amnéziu, ktorá je rozšírená v priebehu času a ktorá nás všetkých definuje mnohými spôsobmi. Hnutie „Black Lives Matter“ dnes ukazuje, že táto európska myšlienka, že afrika ako horšia ľudská bytosť trvalo postihla západné mentality: aj dnes musí niekto povedať, že „čierny život je dôležitý“ je priamym odkazom na negáciu čiernych ľudí ako ľudí.

Mal by sa holokaust stále považovať za jediný najdôležitejší historický referenčný bod v západnej Európe? Ako si komunistickú minulosť zapamätala a interpretovala vo východnej Európe od pádu železnej opony? A do akej miery si tieto spomienky navzájom konkurujú?

Podľa Michaela Rothberga, vedca štúdií holokaustu, ktorý sa zhodoval s pojmom „viacrozmerná pamäť“, je nepochybné, že holokaust zostáva ústredným prvkom európskej verejnosti, najmä pokiaľ ide o inštitucionalizovanú pamäť, ale aj pokiaľ ide o učebné osnovy a ľudové dejiny. Táto ústredná úloha zostáva pravdivá aj vtedy, keď je spochybnená, napríklad keď sa iné spomienky usilujú o uznanie. Táto ústrednosť je však nerovnomerná – existujú rozdiely medzi verejnou a súkromnou sférou, ako ukazujú štúdie v nemeckom kontexte; medzi jednotlivými vnútroštátnymi a regionálnymi kontextmi sú rozdiely; a napokon, význam tejto pamäte je zložitý a zložitý. „Musíme si uvedomiť, že história holokaustu nikdy nebola lineárna,“ povedal Michael Rothberg. A to platí aj pre iné spomienky, ak si myslíte, že v súčasnosti sa pamätáme na otroctvo a kolonializmus alebo na osud pamäte komunizmu a stalinizmu v Európe.

Simina Badica, ktorej výskumná práca sa zaoberá pamäťou a spomienkou na komunizmu, na začiatku diskusie vysvetlila meniaci sa stav tejto pamäte. Na začiatku 90. rokov 20. storočia bolo potrebné zabudnúť na komunistickú minulosť a pochovať ju pod nadšením pre demokraciu a oslavou voľného trhu. Proces európskej integrácie prišiel ku konfrontácii východoeurópskych spoločností a historikov s veľkou zastrešujúcou pamäťou na holokaust, ktorý sa stal nejakým modelom, ktorý je takmer vzorom na spomienkové praktiky. Po oficiálnom odsúdení holokaustu vo východnej Európe rýchlo nasledovalo komunizmu a stalinizmu. Zatiaľ čo pamiatka na holokaust sa objavila najmä ako jav západnej Európy, samotný holokaust je v prvom rade tragédiou vo východnej Európe, čo pripomenula Simina Badica. Táto pamäť však zostáva sekundárna ako pamäť komunizmu v tejto časti Európy. Podľa nej, ak existuje konkurencia medzi pamiatkou holokaustu a pamiatkou stalinizmu, v súčasnosti je to „takmer jeho koniec“.  Časom sa potenciál takéhoto protichodného vzťahu zmenšil, keďže sa skončili prvé fázy uznania a uznania minulosti strednej a východnej Európy za komunistickej vlády. Nacizmus a komunizmus zasiahol strednú a východnú Európu jeden po sebe, čím sa vytvorila kontinuita z hľadiska historických skúseností a vnímania, ako aj veľká zložitosť, pokiaľ ide o úlohy a povinnosti v týchto európskych spoločnostiach – ľudia sú zase obeťami a páchateľmi a naopak. To zohralo zásadnú úlohu pri tvorbe naratívov pamäte neskôr.

Ľudia sa obávajú, že holokaust stratí svoju ústrednú úlohu, ak sa dohrajú ďalšie spomienky, alebo tí, ktorí sa obávajú, že ústredná pamäť holokaustu blokuje cestu pre spomienky na stalinizmus alebo kolonializmus, je dôležité pripomenúť Michaelovi Rothbergovi, že to nie je spôsob, akým funguje. Práve preto, lebo sa holokaust stal ústredným prvkom, sme začali hovoriť aj o niektorých z týchto iných spomienok, a to nie nevyhnutne primeraným spôsobom, ale prinajmenšom sa začal proces. Dôstojnie holokaustu neznamená relativizáciu holokaustu: priblíženie ďalších dejín k prednej časti holokaustu nám môže pomôcť pochopiť „aj komplikovanejšie verzie ľudských práv“. Nová pamäťová práca by mala ísť nad rámec paradigmy obetí a páchateľov a zohľadňovať ľudí, medzi ktorými Michael Rothberg nazýva „implicitné predmety“. Všetci rečníci z vlastnej perspektívy vyjadrili myšlienku, že interakcia viacerých spomienok je správny spôsob, ako ísť – ich vystúpenia predstavovali dôvod na to, čo Michael Rothberg označil za „zložitejšiu sféru kultúrnej pamäte“, ktorá má viacero centier, križovatiek a zakliesňovacích prvkov.

Ruramisai Charumbira a Michael Rothberg vysvetlili, ako procesy pamäte súvisiace s históriou holokaustu a kolonializmu navzájom súvisia viac, než možno predpokladať. Michael Rothberg spomenul archív diel okrem iného židovských a čiernych intelektuálov, ktorí sa snažia pochopiť nacistickú genocídu práve v súvislosti s históriou kolonializmu a otroctva. „Boomerangový efekt“ – ako sa násilie spáchané mimo Európy v kolóniách vrátilo do Európy vo forme nacistického násilia – teorizovali ľudia ako Hannah Arendt a Aimee Césaire. Ako pripomenul Rothberg, vznik procesu pamäte na holokaust v Európe pochádza zo začiatku 60. rokov 20. storočia (s Eichmannovým súdnym procesom v roku 1961 ako míľnikom), ktorý zodpovedá obdobiu dekolonizačných vojen a procesov. Tieto dve veci, ku ktorým dochádza súčasne, určite mali niečo spoločné. Vo Francúzsku sa spomienky na holokaust objavili medzi proAlžírskymi aktivistami počas vojny o nezávislosti v Alžírsku. V Južnej Afrike bolo hnutie AntiApartheid prevažne africkým (čiernym) hnutím a niekoľko bielych ľudí, ktorí sa k tomuto hnutiu pripojili, boli najmä židovia (najznámejšie hlboko angažovaný politický pár Ruth First a Joe Slovo komunistickej strany v spojení s ANC). V určitom zmysle, ako to uviedol Ruramisai Charumbira, ako populácie, s ktorými sa v európskych dejinách zaobchádzalo z dôvodu ich rasovej farby a farby pleti za horšie, židovia aj čierni ľudia chápu „prerušujúcu bielosť“ ako pocit európskej nadradenosti. 

Niekoľko intervencií, najmä zo strany publika, prispelo k tomu, že sa tejto myšlienke dôstojnia a komplikovania pamäte dodala konkrétna podstata. Michael Rothberg na otázku dôvodu konkrétneho slova pre genocídu Židov zdôraznil, že hoci je spravodlivé mať jednotné slovo pre genocídu Židov, história iných obetí nacizmu si určite zaslúži väčšiu pozornosť bez konkurencie. Medzi nimi sú Rómovia – pamiatka ich dejín nie je uznávaná len v kontexte nacizmu, ale aj ako súčasť histórie otroctva v Európe. Rómovia sú už 500 rokov zotročovaní vo východnej Európe, pričom Simina Badica pripomenula: to sa vôbec nespomína a rasizmus voči týmto ľuďom je v celej Európe stále rozšírenou realitou. Človek z radov divákov tiež upriamil spomienku na prvú svetovú vojnu ako prvok európskej pamäte, ktorý je menej viditeľný, ale nie menej významný a zároveň viacvrstvový. Vo východnej Európe jeho koniec zodpovedá nezávislosti mnohých národných štátov, zatiaľ čo pre koloniálne dejiny, a najmä panafrizmu, zohráva svoju úlohu. Storočie WWI prispelo k tomu, aby sa tieto spomienky viac dostali do popredia, a nedávno pandémia COVID-19 ukončila amnéziu španielskej chrípky, zabudnutú epizódu spojenú aj s WWI, ktorej sa v dôsledku nedávnych udalostí bude venovať väčšia pozornosť aspoň v akademickej obci.

Na pochopenie toho, ako kultúrna pamäť funguje a prispieva k formovaniu verejných diskusií a mentalít, je potrebné, a skôr vzbudzujúce, pozorovať úlohu aktivizmu na miestnej úrovni – ľudia, ktorí prichádzajú do ulíc, aby si obnovili svoju dôstojnosť v súvislosti so svojou minulosťou, ako vidíme najmä dnes s koloniálnymi spomienkami. Mali by sme nielen pozorovať, ale aj zúčastňovať sa na tomto type aktivizmu – vytvárať nové spomienky, spolupracovať s nimi, vyvažovať ich a zložiť ich. Táto agentúra udržiava nažive spomienku a ako sa vytvára história – nie akademická história, ale história v teréne: tieto dva aspekty nie sú natoľko vzdialené, ako si myslíme.