Diskusia o povojnových obdobiach v Európe

Kľúčové dátumy v histórii: aká je relevantnosť?

Vymedzenie určitých rokov alebo dokonca dní ako zlomových bodov v histórii je pomerne bežnou praxou, ako to môžu svedčiť mnohé knihy. Je pomerne obľúbená medzi vydavateľmi, novinármi a širšou verejnosťou; dokonca ho možno vnímať ako druh módy alebo hype, najmä v súčasnosti v kontexte „pamätnej inflácie“. Je to takmer ako autor histórie, ktorý musí nájsť a určiť tento kľúčový moment, o ktorom potom môže napísať. A ako zdôraznil Patel, „bude to závisieť od otázok, ktoré kladieme, ktorý zlomový bod vidíme“, čo otvára množstvo možností. Prostredníctvom procesu „privlastnenia“, ktorý opísal Pető, aktéri toho, čo možno nazývať „politika pamäte“, opätovne investujú do určitých dátumov nový obsah, čo im dáva význam, ktorý slúži ich ideologickému a politickému programu.

Autori európskych povojnových období sa snažili urobiť úplne odlišne, pričom pracujú s pojmom „obdobie“ a nie „mót“ a porovnávajú tri rôzne. Zameriavali sa na povojnové obdobia (alebo tzv. „sorties de guerre“ vo francúzštine) a nie na vojnové časy, čo umožnilo pružnejší rámec na výklad udalostí a procesov, ako vysvetlil Rousso: „Keď pracujete vo vojnovom období, máte pomerne prísnu chronológiu, keď pracujete v povojnovom období, viete, kde začínate [ale] nie presne, kde končíte.“ Povojnové obdobia – niečo iné historikovia, ako napríklad Tony Judt, už študovali už predtým, ale v jeho prípade sa zameriavate len na rok 1945 – potom sa stávajú viac než len zlomovými bodmi: povojnový čas je čas, keď sa vytvárajú nové veci, ktoré vytvárajú podmienky pre nový epoch v dejinách.

1989, začiatok novej éry?

Ak bola studená vojna skutočne vojnou, bez ohľadu na to, ako odlišná bola vojna v porovnaní s prvou a druhou svetovou vojnou, a ak roky 1989 – 991 znamenajú koniec studenej vojny, prečo sa obdobie po roku 1989 nepovažuje za povojnové obdobie? Rousso vysvetlil, aký zaujímavý bol tento postup, napríklad keď historik John Horne, jeden z autorov knihy, uplatňuje na obdobie po roku 1989 pojem „demobilizácia myšlienok“, ktorý pôvodne vytvoril na opísanie mentality po WWI.

Conway trvala na tom, ako im pozeranie sa na post-1 989 rokov ako na povojnové obdobie pomáha dať im skutočný význam. Rok 1989 určite nebol „koncom dejín“, ako niektorí tvrdili na začiatku 90. rokov 20. storočia, v strednej a východnej Európe sa tam nestalo niečo, keďže ľudia v západnej Európe ho v tom čase vo veľkej miere vnímali. Bola formatívnou chvíľou pre celú Európu, a možno aj pre Západ. A podľa argumentácie Conway mohlo ísť o začiatok novej éry charakterizovanej novým ústredným prvkom (zjednoteného) Nemecka, (opätovným) zriadením celého radu nezávislých národných štátov, vznikom kapitalistického vymedzenia Európy a marginalizáciou Ruska v európskej politike. Mohlo by sa obdobie po roku 1989 považovať za osobitnú éru európskej histórie, ktorá sa možno končí brexitom?

Historik a súčasnosť

Jednou z pozoruhodných čŕt knihy, ktorá inšpirovala túto diskusiu, je jej regresívny prístup k trom predmetným povojnovým obdobiam, ako to naznačuje podnadpis „Zápis histórie späť“. Tento prístup nie je nový, ako pripomenul Rousso, pochádza od francúzskeho historika Marca Blocha, ktorý vysvetľuje, ako má historik ako jednotlivec žijúci v súčasnosti nevyhnutne anachronistický pohľad na minulosť štúdia. Ak sa súčasná alebo najnovšia minulosť považuje za východiskový bod, ako to robili autori európskych povojnových období, pomáha sa vyhnúť teleologickým prístupom a lineárnym názorom: zmena objednávky spochybňuje príčinné súvislosti, ako vysvetlila Patel, a kladie nové otázky.

Otázka prepojenia medzi minulosťou a súčasnosťou má dnes nový význam, povedala Pető vo svojej vlastnej krajine v Maďarsku, ale aj v iných. V kontexte „mnemonickej vojny“ ohrozuje postavenie výskumného pracovníka intervenčný štát, ktorého cieľom je podľa tvrdenia o návrate k skutočnostiam nanovo vymedziť, čo sú humanitné vedy, spoločenské vedy a história. Pető varoval, čo je pre historikov a vedcov všeobecne ohrozené budúcnosťou vedy.

O Európe

Aká európska perspektíva histórie, a najmä na obdobie po roku 1989, je v tejto súvislosti v súčasnosti primeraná a primeraná? Podľa spoločnosti Conway Európska únia zápasí s historicky informovaným príbehom o svojej prítomnosti, pretože je určitým spôsobom väzňom naratívu zakoreneného v minulosti 20. storočia. Ako vysvetlil, je plodnejšie pozrieť sa na históriu Európy z 19. storočia, aby sme pochopili, čo sa stalo po roku 1989 a ako to viedlo k tomu, čo Európa v súčasnosti zažíva.  Medzi obdobím 1848 – 1870 a obdobím po roku 1989 je možné vykonať analógie, ako napríklad znásobenie (nových) národných štátov.

Pre Pető je kľúčovou otázkou legitimita pri rozprávaní o európskej perspektíve histórie. Prijatie takejto perspektívy si vyžaduje zrieknutie sa pozície „osvetleného náboja“ a použitie sebakritickej orientácie; vzhľadom na alternatívy, opomenutia a iné hlasy, ktoré sa doteraz nezohľadnili, kladie si otázku, ako sa kladú alebo nekladú určité otázky na základe toho, aký druh ambícií. Táto otázka legitímnosti je mimoriadne dôležitá v čase, keď je spochybňovaná novým pochopením významu Európy a európskej jednoty.

Ako zdôraznil Rousso, napríklad dnes už nie je možné písať o histórii Európy ako príbehu politickej utópie, ako hnutí, ktoré smeruje k určitému pokroku a ktoré sa vo veľkej miere opiera o obdobie po roku 1945 na základe predpokladu, že Európa bola vybudovaná s cieľom vyhnúť sa vojne. Spätný pohľad na históriu európskej integrácie môže pomôcť vyhnúť sa tejto pasci: až do konca sedemdesiatych rokov, začiatkom osemdesiatych rokov, bolo Európske spoločenstvo týchto dní len jednou z mnohých politických možností a skôr nepravdepodobnou, ako vysvetlil Patel: „neskorý príchod na štádium medzinárodnej spolupráce“ v skutočnosti. Pri nastolení mieru do Európy preto nebol taký rozhodujúci faktor: povojnová dohoda bola do veľkej miery dokončená v čase, keď sa začala európska integrácia. Európske spoločenstvo zohrávalo skôr kľúčovú úlohu s viditeľnými účinkami z hľadiska sociálneho mieru neskôr, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, najmä v súvislosti s južným rozšírením, čím sa vytvorili formy prechodu k demokracii.

Všetci rečníci uznali, že žijeme v ťažkých časoch, čelíme novej realite, určite destabilizujúcej, ak sa pozriete na diskusiu o Európe a na samotný projekt európskej integrácie. Keďže múzejní odborníci a akademickí pracovníci, ktorí sa zaoberajú súčasnými európskymi dejinami a pracujú na „europeizácii“ názorov na minulosť, mierne zaostávame a žijeme pred nedávnou minulosťou pred desiatimi rokmi viac ako dnes? Ako môžeme hovoriť s ľuďmi, ktorí stratili svoj spôsob pochopenia Európy, a teda ju považovať za slabnúcu realitu?

Z diskusie vyplynulo, že ak možno tvrdiť, že obdobie po skončení obdobia 989 rokov v Európe predstavuje odlišné historické obdobie s vlastnými charakteristikami, teraz sa skončilo, a že nie je dostatočné ani vhodné pokúsiť sa o Európu 21. storočia a myslieť na ňu annalogicky, len ako novú kapitolu v tej istej učebnici, a nie na celú novú učebnicu.

Živá diskusia, ktorá sa uskutočnila v Dome európskej histórie, nastolila novú otázku, ktorá zostáva otvorená na diskusiu: Sme dnes v predvojnovom období alebo v povojnovom období? Sme dokonca vo vojnovom období?