Tvorivosť

Koň v fúkanom skle s dekoratívnymi prvkami, ktoré boli spradené a opracované s kliešťami. Kúsok, ktorý vytvoril pracovník v skleníku počas svojho voľného času.

Tento sklený kôň je dedičstvom odvetvia fúkaného skla v Liège, ktoré je medzinárodne uznávané svojimi odbornými znalosťami.

Nie je známe.

Pri prestávke medzi výrobou objednávok by sklenené dúchadlá fungovali so šrotom z pate de verre sklo. Namiesto toho, aby ich vyhadzovali, využili svoju predstavivosť na vytvorenie sklenených predmetov známych ako kusy „bousillé“, ako je tento kôň.

Materiál

Viacfarebné fúkané sklo a číre spradené sklo

Dimenzia

15 × 6 × 20 cm

Inventarizačné číslo

5052740

Autorské práva

Provincia Liège – múzeum valónskeho života

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

Provincia Liège – múzeum valónskeho života

Mister Guttalin je figúrka, ktorú Ettore Guatelli sám vytvoril tak, že vyhotovil použitú krémovú trubicu do topánok. Znázorňuje spôsob, akým sa niečo nedá sfalšovať. Takéto malé osobné „umelecké dielo“ môže v rukách jeho tvorcu obnoviť radosť z tvorby vecí – rovnako ako deti, ktoré zvykli robiť, keď robia módu hračiek, keď žľab ponúka nekonečné možnosti a mohli by sa stať bez ohľadu na ich predstavivosť. Guatelli nám hovorí, že tu je zábava: inšpiráciou z „šľachtenia“ a opätovným objavením radosti vynálezu.

Prostredníctvom predmetov, ktoré zhromaždil pre svoje múzeum, Ettore Guatelli, muzeograf a učiteľ základnej školy, vypracoval vzdelávaciu filozofiu založenú na priamom pozorovaní vecí, ktorú možno nazývať „vzdelávanie na základe predmetov“. Guatelli na svojich vyučovacích hodinách na základných školách v Ozzano Taro alebo na mnohých konferenčných rozhovoroch, ktoré predniesol, prijal – bez toho, aby si to uvedomil – prístup podobný modernej metóde spojenej s pedagogikou Bruna Munariho a Marie Montessori, pričom predmety umiestnil do centra svojho naratívu a použil ich ako hnaciu silu na ilustráciu hodnoty a významu príbehov, ktoré rozprával.

Koncom 90. rokov 20. storočia Ettore Guatelli, žiaľ, ochorel a musel absolvovať chemoterapiu, ktorá ho počas obdobia rekonvalescencie obmedzila na izbu. Počas tohto obdobia sa formovali výtvory ako Mister Guttalin, ako aj všetky figúrky, ktoré vyhotovil z bitov a bobov nachádzajúcich sa v prírode alebo v okolí domova, ako sú vetvičky, vlašské jadrá, kosti, okruhliaky alebo zátky z korku. Guatelli naplnil celé zásuvky, škatule a kontajnery týmito malými komponentmi a jeho ruky po kusoch priniesli do života masu miniatúrnych ľudí, ktorú možno teraz nájsť v hracej miestnosti.

Ručne vyrobené figúrky Guatelliho (vrátane Mistera Guttalina) sa vystavujú v herni, kde sú usporiadané a zobrazené vedľa seba na regáloch na pravej stene. Hracia miestnosť je špeciálnou súčasťou múzea pravdepodobne preto, že práve táto miestnosť rozpráva príbeh Guatelliho výskumnej metódy, kde návštevníci s vlastnými očami vidia len to, čo sa Guatelli snažil urobiť: zhromažďovať predmety z času dlhého prechodu do vzdialenej budúcnosti. Tu sa nachádzajú nielen figúrky, ale aj iné hračky – lisovne vyrobené zo škrupín vlašských orechov, zberače, karúry a miniatúrne lietadlá – všetky vyrobené deťmi, ktoré by sa pozerali na jednoduchý kus drôtu a predstavili si svet.

Materiál

Upcyklovanie krémovej trubice do topánok

Dimenzia

Cm: Šírka 5 – výška 6 – priemer základne 4

Autorské práva

@Ettore Nadácia múzea Guatelliho

Stav

Na displeji

Zápočty obrazu

Mauro Davoli

Na rozhraní medzi priestorom, samotnou a pneumatikou sa vytvára estetický zážitok. Vyjadrenie vlastného názoru je otázkou vnímania, či dokonca chuti. Prvá je predmetom teórie, druhá je niečo, do ktorej sa zapájame každý deň – buď sa nám niečo páči, alebo sa nám niečo nepáči. Kvetináč vyrobený z pneumatiky v záhrade možno vnímať ako nezávislý pokus o vyriešenie problému problematického technologického odpadu, zatiaľ čo v múzeu vyvoláva diskusiu o vytvorení zbierky alebo o nežiadúcom kultúrnom dedičstve. Napriek tomu, že recyklácia je možná, je jednoduchšie vyhadzovať pneumatiku do priekopy na cestách, aby tam rástla s ďalšími plodmi civilizácie: chladničky, PET fľaše a plastové vrecká. Svedčí to o našom zakorenenom objektívnom prístupe k prírode orientovanom na služby a o našej duševnej lazii, ktorá nás oslobodzuje od vzťahu s vesmírom. Kvitnúci šmyk nám tiež dáva príležitosť zamyslieť sa nad tým, čo je vhodné zozbierať a ako o ňom hovoríme?

Pneumatiky zakopané do zeme ako oplotenie alebo vo forme kvetinového dna, psa, výkyvov alebo sandálu možno vidieť v štyroch rohoch sveta. Spôsoby opätovného použitia sú nespočetné a tvorivosť používateľov je neobmedzená. Náš gumový objekt priamo súvisí s vytváraním priestoru a stláčaním priestoru a ako taký vyvoláva otázky týkajúce sa: hranice súkromného a spoločného, znehodnoteného a obyčajného, predmetu a predmetu, ktoré možno prehliadať a ktoré sú zreteľné, ako aj rozdiely medzi človekom a prírodou.

Etnografické múzeá v Poľsku hľadajú identitu. Stratili ho v dôsledku erózie vidieckeho a ľudového kontextu. Kvety vyrobené z pneumatík získaných na kostolnom veľtrhu v malej obci možno interpretovať viacerými spôsobmi: ako vyjadrenie environmentálneho povedomia a myslenia, ktoré nebolo charakteristické pre ľudový spôsob myslenia; ale aj ako príspevok do diskusie o tom, čo je dedičstvo;

Základným rozmerom spájajúcim predmet so širšou koncepciou odpadu v tomto prípade je opätovné použitie a zhodnocovanie odpadu – opätovné použitie a poskytnutie novej funkcie už existujúcim objektom. Ako priestorovo utlmujúci a estetický prvok nás berie do úvahy zažiť svet a diskutovať o hodnotách, ktoré organizujú naše skúsenosti. Môže mať odpad nehospodársku hodnotu?

Materiál

Natieranie, rezanie, lepenie, pneumatika automobilov

Dimenzia

Výška 65 cm; Dĺžka 80 cm; Hĺbka približne 30 cm

Inventarizačné číslo

PME 58041

Autorské práva

PME/NEM

Stav

Na displeji

Zápočty obrazu

Fotografia Edwarda Koprowskiho

Rakúske múzeum Folk Life and Folk Art získalo dielo v polovici roka 2022. Viedenská umelkyňa Sabine Wiedenhoferová v roku 2021 postavila a vytvorila toto dielo z pozostatkov predmetov (písmen, sviečok, hrádzí atď.), ktoré boli spontánne umiestnené na pamiatku teroristického útoku z 2. novembra v okrese 1 vo Viedni. V čase islamistického útoku bola umelkyňa sama v uliciach, kde došlo k útoku, a útočišťa so svojou rodinou v kaviarni, aby utiekla pred požiarom teroristov. V nasledujúcich dňoch niekoľkokrát navštívila miesta útoku a videla, ako sa počet predmetov uložených na pamiatku obetí naďalej zvyšoval. Cítila potrebu premeniť tieto predmety na trvalé umelecké diela.

Islamistický teroristický útok v centre mesta Viedeň 2. novembra 2020 – v predvečer začiatku nového obmedzenia pohybu v dôsledku pandémie COVID-19 – bol obrovským šokom, ktorého dôsledky sa dodnes pociťujú. Obyvatelia rakúskeho hlavného mesta boli postihnutí na osobnej a emocionálnej úrovni, rovnako ako zvyšok rakúskeho obyvateľstva. Mnohí ľudia vedeli alebo poznali ľudí, ktorí sa nachádzali na miestach teroristického útoku. V tomto predmete sa spájajú skúsenosti s útokom, bezprostredné následky a individuálne a kolektívne spomienky na podujatie a udalosti krajiny ako celku, ako aj nasadené mechanizmy zvládania útoku s inými miestami v Európe a mimo nej, ktoré v posledných rokoch trpeli islamistickým terorizmom.

Predmety sú pre rakúske múzeum Folk Life a Folk Art atypické. Umelkyňa a galéria, v ktorej boli jej diela vystavené, mu darovali umelecké diela. Zbierky rakúskeho múzea Folk Life a Folk Art obsahujú najmä predmety spojené s každodennou kultúrou a/alebo ľudovým umením a zahŕňajú len niekoľko súčasných umeleckých diel. Vzhľadom na osobitný význam útoku z hľadiska kultúrnej a kolektívnej pamäte Viedne a Rakúska ako celku sa rakúske múzeum Folk Life a Folk Art rozhodlo začleniť tieto predmety do zbierok a zachovať ich vo Viedni ako zdroj ďalšieho štúdia.

Teroristický útok a spontánne spomienkové činy vo Viedni, ako napríklad návšteva miest útokov, vkladanie listov, sviečok, pochválených hračiek a pod., zanechali svoju stopu. Ničenie týchto pamätných predmetov by bolo vnímané ako znak nerešpektovania a znevažovania nielen umelcom, ale aj komunálnym oddelením odpadového hospodárstva. Vyvstala otázka, ako zaobchádzať s týmito špeciálnymi materiálnymi predmetmi pamäte, pre ktoré sa nenachádzalo (trvalé) miesto vo verejnom priestore a ktoré preto museli byť „zlikvidované“. Hoci ich príslušné komunálne útvary pôvodne odstránili a spracovali ako „odpad“, následne sa spojili s umelcom, pokiaľ ide o logistiku nakladania s týmito predmetmi. Presun týchto objektov do rakúskeho múzea ľudového života a ľudového umenia poskytol inštitucionálny a múzeový rámec pre tento prejav spomienky a pre proces zvládania útoku a vysporiadania sa s ním.

Materiál

Sklo, hliník

Dimenzia

Sklo: 26x26; Hliník: 37x37

Inventarizačné číslo

ÖMV/89.815/01,02

Autorské práva

© Volkskundemuseum Wien

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

© Christa Knott, Volkskundemuseum Wien © Claudia Peschel-Wacha, Volkskundemuseum Wien

Ide o módny predmet mužského dlhého koša s rôznymi logami a obchodnými značkami, ktorý v univerzitnom meste Tartu nosil básnik a spisovateľ Karl Martin Sinijärv, ktorý sa neskôr stal predsedom estónskeho zväzu spisovateľov.

Poet Karl Martin Sinijärv si nemohol presne zapamätať, ako to získal: „Musí ísť o jednu z týchto takmer čiernych košov z košele Sangar, ktorá sa predáva pod názvom Casual Glam. Niekedy v 90. rokoch 20. storočia som pri vyhadzovaní iného oblečenia pociťoval odraz viny a myslel som si, že by som aspoň odrezal krásnu etiketu. V tom čase sa cítil ako nechuť. Potom som však nakoniec odstránil etikety z niekoľkých ďalších odevov a nápad, ktorý som pritiahol do mojej myšlienky, aby som ich natiahol na tento čierny košec v štýle odznakov. Cieľom bolo glorifikovať a zmapovať peniaze z 90. rokov 20. storočia a túžbu po novom veku. Urve pokračovala v šírení etikiet do koša, čo v priebehu rokov viedlo k rozsiahlemu zberu. Tričko dokonca viedlo k novému vymedzeniu modernej vedy: „Ak etiketa označuje vec a vec označuje etiketu, ale to, čo je označené etiketou, je v skutočnosti úplne odlišná vec, ktorá má zase svoj vlastný štítok a všetko je rovnako zmiešané ako vnútorné šošovica, je to to, čo nazývame semiotiku.“ Veľmi typickým pre univerzitné mesto Tartu je to. V určitom momente sa svet zmenil a košeľová lišta sa skončila. V skrini zostal dlho. Až do 90. rokov 20. storočia sa stal súčasťou dejín a môj syn musel navštevovať v škole nejaké oblečenie pre stranu v 90. rokoch 20. storočia. To je spôsob, akým si košik našiel nový prenájom života pod slnkom, ktorý môže snáď pokračovať v tomto múzeu.“ Tí, ktorí majú veľký záujem o dejiny módy, budú môcť rozpoznať niektoré značky z 90. rokov 20. storočia, ktoré sa teraz dostali do recyklačného koša dejín.

Vizuálne prvky veľmi odlišných značiek sú zaujímavým príbehom o nedávnych dejinách zmien v európskom textilnom priemysle; o tom, ktoré značky boli medzi mladými ľuďmi obľúbené; aké dizajnéri použili; a prečo niektoré značky zmizli zo svetového trhu vo východnej aj západnej Európe z dôvodu ich environmentálnej stopy; aj keď sa táto konkrétna mužská košeňa vyrábala z kvalitného materiálu v Estónsku.

Estónske národné múzeum každoročne v spolupráci so školami a vzdelávacími inštitúciami organizuje vzdelávací program „Time Travels“ (Ajarännakud) a totokošeľposkytlo študentovi strednej školy vedy v Tallinne šancu zažiť život v 90. rokoch 20. storočia, teda v období po tom, ako Estónsko znovu získalo nezávislosť (spoločnosť v procese transformácie, začiatok súkromného podnikania, nové módne trendy atď.). Košeľ ako predmet bol odovzdaný estónskemu národnému múzeu a posilní stálu výstavu múzea Encounters.

V určitom momente sa svet zmenil a košeľová lišta sa skončila. Košeľ sa dlhodobo zdržiaval v dutine rodičov, kým nostalgia za nedávne dejiny opäť neobľúbila 90. roky 20. storočia a tento odev sa mohol používať v 90. rokoch 20. storočia.

Tí, ktorí majú veľký záujem o dejiny módy, budú môcť rozpoznať mnohé obľúbené značky spred niekoľkých desaťročí, ktoré sa teraz dostali do recyklačného koša dejín.

Materiál

Bavlnené

Dimenzia

Výška × šírka × hĺbka: 80 × 50 × 10 cm

Inventarizačné číslo

ERM A 1066:6

Autorské práva

Estónske národné múzeum

Stav

Skladovanie/zbery textílií

Zápočty obrazu

Estónske národné múzeum

Tento artefakt sa pravdepodobne vyrábal v jednej z rumunských tovární na oznamovanie skla, z ktorých mnohé sú v Transylvánii, pričom dve z najobľúbenejších boli v Pădure Neagră a Tomești. Napriek tomu, že fúkanie skla je profesia, ktorá si vyžaduje individuálne zručnosti a zjemnenie, tieto predmety boli zriedka podpisované ich tvorcami, ktorí vo všeobecnosti patrili do sklenených družstiev alebo spoločností. V rámci komunistického režimu ich riadil bezúhonný štátny orgán, ktorý bol poverený konať ako jediný dodávateľ a ktorému sa preto priamo pripisovala práca skládok.

Hoci pôvod samotného artefaktu nie je jasný, vieme, že sklenený tovar sa vyrábal v Transylvánii od začiatku 7. storočia, keď pracovníci prišli z Talianska, konkrétne z Murana; postupom času sa k nim pripojili nemeckí a slovenskí pracovníci. Neskôr sa v Transylvánii otvorili sklárne Pădurea Neagră a Tomești. Od polovice komunistického obdobia by sa vo väčšine domácností v Rumunsku objavili sklenené ryby, ktoré v národnej mytológii hovoria o tom, že tieto ryby sedia vedľa tkaných doličiek ako dekorácie na televízoroch katódovej trubice. Niektoré zdroje uvádzajú, že približne 90 – 95 % vyrobených výrobkov bolo vyvezených do USA.

Predmet je súčasťou väčšieho odberu darovaného súkromným darcom Mariusom Cazanom. Po revolúcii, ktorá v roku 1989 zvrhla komunistický režim, nové múzeum rumunského Peasanta oznámilo, že prijíma artefakty od širokej verejnosti na začlenenie do svojich výstav a archívov, čím zdôraznilo svoju úlohu pri zdôrazňovaní každodennej histórie a nedávnej minulosti Rumunska. Veľká časť z týchto rýb sa dostala do vlastníctva múzea na použitie na výstavách, ako sú Cei din lume fără nume (2012) a Muzeu3017 (2017).

Artefakt je spoločným predmetom, na ktorom sa múzeá len nedávno dohodli, že je relevantný vzhľadom na historické udalosti alebo vysokú kultúru. Nejde o sériovo vyrábaný predmet, pretože na jeho výrobu boli potrebné zručnosti remeselníka. Ide viac ako o domáci predmet, pretože odráža životný štýl vlastníka a odráža široké spektrum spoločenských postojov. Zahŕňa normálny život mimo režimu, ale zároveň ukazuje, ako by bežné objekty mohli pomôcť legitimizovať moc tým, že sa stanú ikonami režimu. Pod komunizmom sa dekorácia stáva demokratickou a prístupnou luxusnou formou tým, že ponúka možnosť premeniť dom na dom; v súčasnosti sú takéto predmety často vnímané ako súpravy.

Materiál

Sklenené dúchadlo

Dimenzia

30,5 x 10 x 6 cm (L x W x H)

Inventarizačné číslo

C.Ob-0048

Autorské práva

Národné múzeum rumunského roľníka

Stav

V sklade

Vladimir Bulza/autorské právo NMPR

Zápočty obrazu