Pokrývka alebo poklad

Tieto dva autobusy sú súčasťou osobnostného kultu V.I. Lenin, ktorý sa začal v ZSSR a rozprestiera sa na celom východnom bloku po zavedení socialistických štátnych režimov. Sú svedkami spôsobu, akým múzeá v priebehu času manipulujú s artefaktmi. Pochádzajú z Lenin-Stalin Museum založené v rokoch 1951 – 1955 v Bukurešti (ako pobočka Centrálneho múzea V.I. Lenin v Moskve), ktoré do roku 1990 pôsobilo v rôznych zámienkach. Autobusy s najväčšou pravdepodobnosťou prišli zo ZSSR v 50. rokoch 20. storočia, hoci po roku 1945 sa takéto sochy vyrábali aj na miestnej úrovni. História múzea inšpirovaného Sovietskym zväzom sa v súčasnosti skúma.

Tieto dva autobusy odrážajú vzťahy medzi Rumunskom a východným blokom ako celkom vrátane ZSSR, ktorý sa po roku 1945 stal hegemónovou mocnosťou v strednej a východnej Európe. Ústredné múzeum V.I. Lenin v Moskve malo aj pobočky vo viacerých krajinách východného bloku, z ktorých každá vo veľkej miere kopírovala príklad ústredného múzea. Ničenie sôch komunistických vodcov v protikomunistických revolúciách v roku 1989 na celom východnom bloku je súčasťou histórie dekarbonizácie vedúcich osobností komunizmu – od demolácie ich sôch až po ich prehodnotenie na miestach, ako je park Grūtas alebo park Memento – ktorého súčasťou sú tieto korpusty.

V roku 1990 novovytvorené múzeum rumunského Peasanta zdedilo budovu a veľkú časť zbierok múzea Komunistickej strany, ktoré buď zbavilo, alebo zničilo. Neskôr konštatoval, že v suteréne sa nachádza ďalšia skladovacia miestnosť, v ktorej sa v druhej polovici 60. rokov 20. storočia presťahovali artefakty z bývalého sovietskeho múzea. Tieto dva autobusy s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzajú z výstav tohto múzea a boli „skryté“ v tejto skladovej miestnosti, keď sa Rumunsko – stále v komunistickej ére – od sovietskej hegemónu dištancovalo a nacionalizovalo kultúrne a ideologické smerovanie. Tak boli ikonické osobnosti sovietskeho komunizmu nahradené novou národnou mytológiou, v ktorej sa komunistická strana Rumunska a štát prepojili.

Medzi artefaktmi a odpadom existuje viacero súvislostí. Po prvé, po tom, ako sa bukureštský režim ujal nacionalistického smerovania, boli oba autobusy dezignované. Okrem toho sa po roku 1990 všetky artefakty novovytvoreného múzea rumunského Peasanta začali klasifikovať do estetických kategórií súvisiacich s umením. Krúžky preto prešli dvojnásobným zostupným zaradením: ako reprodukcie originálu a ako súčasť umenia socialistického realizmu. Červený prach bol vystavený na výstave „Ciuma“ („Plague“) a odstránený zo sveta masovej výroby tým, že sa upravil a implicitne zmenil na balíček, ktorý je spojený s manipuláciou emócií. Potom sa zabudlo spolu so sivým prachom.

Materiál

Sadry, krájanie/farby

Dimenzia

61 x 34 x 32 cm (Grécko Lenin); 52 x 24 x 21 cm (červený Lenin)

Inventarizačné číslo

C.Sc-0001, C.Sc-0002

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

NMRP v oblasti autorského práva

Tehla pochádza z demolovanej budovy Rakusch Mill. Bola to prvá mlyna v Celje, kde sa obilniny mleté pomocou pary. Lisovňa bola postavená v roku 1903 a bola v prevádzke do roku 1935. Po odstavení sa budova používala na skladovanie ťažkého železa pre obchodnú spoločnosť Rakusch. Vnútrostavba tehál Rakusch Mill bola jednou z najrozpoznateľnejších budov v Celje. Viac ako storočie bola vstupnou bránou do mesta. Od roku 2002 bola opustené mlyny chránené ako pamiatka miestneho významu, ale požiar, ktorý budovu zasiahol v roku 2014, zasiahol jej osud.

Rakusch Mill sa nachádzal vedľa železničnej trate, čo znamenalo, že vlastníci mohli priniesť lacné zrná z iných častí Juhoslávie, a tak udržať cenu múky nadol. Tento závod bol súčasťou veľkoobchodnej obchodnej spoločnosti Rakusch, ktorá bola už v čase rakúsko-uhorskej ríše jednou z najväčších takýchto spoločností v tejto časti Európy a podnikala v siedmich jazykoch. V čase vzniku Juhoslávie presunulo svoje podnikateľské zameranie na Balkán.

V očiach obyvateľov mesta Rakusch Mill prešiel v priebehu rokov mnohými zmenami, od symbolu priemyselnej hrdosti na vrchole po opustenú a zanedbávanú výstavbu, ktorá sa stala v posledných desaťročiach. V novembri 2014 došlo k požiaru zanedbanej budovy. Bolo tak vážne poškodené, že obec Celje sa rozhodla ju neobnoviť, ale namiesto toho ju v tom istom roku zbúrala. S pomocou Slovinského Inštitútu na ochranu kultúrneho dedičstva získalo Múzeum nedávnej histórie (Múzeum nedávnej histórie Celje) časť tehál na zachovanie pre budúce generácie ako silný symbol.

Rakusch Mill bol kultúrnym pamätníkom miestneho významu, ale po tom, ako bola budova zničená požiarom, nemali pozostatky žiadnu hodnotu. Tehla, ktorú múzeum nedávnej histórie Celje drží vo svojej zbierke, mohla ľahko vyvrcholiť v skládke odpadu spolu so zvyškom ruín múzea. Namiesto toho sa jej hodnota ako súčasť múzejnej zbierky zachováva ako súčasť kultúrneho dedičstva. Jeho moc spočíva nielen v jej historickej hodnote ako neoddeliteľnej súčasti jednej z najdôležitejších priemyselných budov v Celje, ale aj v spôsobe, akým je svedkom kultúrneho dedičstva a osudu kultúrnej pamiatky, ktorá sa skončila ako šrot v dôsledku nedostatočnej údržby.

Materiál

Pálená íl

Dimenzia

60x135 x 265 mm

Inventarizačné číslo

745:CEL;S-23489

Autorské práva

Celjeské múzeum nedávnej histórie

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

Matic Javornik

Masový jav Disco Polo vyrástol z podložia politickej a hospodárskej transformácie Poľska po roku 1989. Bola reakciou časti spoločnosti na nezrozumiteľnú diskusiu o možnostiach kapitalistického hospodárstva a zároveň bola jedným z prvých prejavov kapitalistickej úcty. Produkčné spoločnosti disco Polo patrili medzi prvé súkromné iniciatívy na hudobnom trhu a nedostatočná kontrola v tom čase vytvorila príležitosti na mnohé zneužívanie, napríklad v podobe hudobného pirátstva. Ako hudobný trend, esteticky a lyricky, predstavil Poliakov predstavy sveta, do ktorého sme zažili: diaľnice, západ, exotické krajiny, erotikizmus. Podľa názoru vtedajších kritikov išlo o hudobný a lyricky bezcenný výrobok pre masy. Ako kultúrna prax – prítomná na sviatkoch, svadbách a stranách hasičských staníc – sa považovala za prejav zlej chuti nižších tried poľskej spoločnosti. Keďže sa domnievali, že majú malú hodnotu, posunuli ju na okraj kultúry, a to aj napriek jej rozšírenej prítomnosti, čím sa vytvorili sociálne rozdiely.

Disco Polo, rovnako ako akýkoľvek produkt súčasnej kultúry, pôsobí na priesečníku dvoch oblastí – hospodárskej a kultúrnej – a ako taký môže byť prenesený do prašného bubna. Nesúvisí s konkrétnymi miestami, ale so sociálnymi situáciami. Vytvára skupiny účastníkov, ktorí sa v krátkom čase stanú komunitou vytvorenou okolo zábavy. V dôsledku konfrontácie rôznych kultúrnych modelov Disco Polo – so svojou pomerne konzervatívnou orientáciou – stráca symbolický boj proti progresívnym tendenciám. Napriek tomu je však súčasťou hlavného prúdu. Štylisticky pripomína Balkán Turbofolk alebo 80. roky 20. storočia Italo Disco. Rovnako ako tie sa však nezapadá do repertoáru vysokej kultúry.

Hudobné kazety Disco Polo prišli do múzea v rámci projektu „Cult Objects“ a výstavy „Disco Relax“ venovanej fenoménu Disco polov. Etnografia je napriek svojmu dôležitému historickému rozmeru, ktorý sa ešte viac zvýrazňuje v múzeu, oblasťou, ktorá sa zaujíma o súčasnosť a každodenný život. Disco Polo je predmetom záujmu v akademických kruhoch, čo nie je nápomocné pri podpore jeho chápania širšou verejnosťou. Úlohou etnografických múzeí je rozprávať príbeh o svete, ktorý je známy aj ignorovaný.

Základným rozmerom spájajúcim Disco polov so širším pojmom odpadu v tomto prípade je marginalizácia a kultúra symbolického násilia, ktorá sa uplatňuje na konkurenčné modely. V hierarchickom systéme je kultúra bez hodnoty a jej prejavy plytvanie bez ohľadu na to, koľko ľudí pripisuje jej význam. Vyradí sa z hlavného prúdu, a ak je prítomný, má formu pastičky a karikatúry, ktorá jej účastníkov zbavuje.

Materiál

Plastová kazetová páska

Dimenzia

Dĺžka: 10,2 cm; vzhľadom na výšku: 64 cm; šírka: 0,12 cm.

Inventarizačné číslo

Žiadna

Autorské práva

PME/NEM

Stav

Neinventarizácia

Zápočty obrazu

Fotografia Edwarda Koprowskiho

Opera boli prémiové čokolády v oblasti Kraš. Často boli darované starším ľuďom na osobitnú príležitosť alebo poďakovať sa za pomoc alebo podporu. Príjemca daru by často ani nekonzumoval čokolády, ale udržiaval ich so zámerom dať ich niekomu inému pri inej príležitosti. Takže boli prenesené z človeka na osobu, pantry do pantry, a bolo celkom možné, že ich trvanlivosť uplynie skôr, ako sa ktokoľvek skutočne dostane na čokolády.

Podobne ako ostatné produkty Krašu sa čokolády Opera predávali v celej bývalej Juhoslávii a dokonca aj mimo nej – podľa informácií na boxe im bola v roku 1976 v Londýne udelená strieborná medaila.

Opera čokoládová škatuľa bola darovaním múzeu nedávnej histórie Celje. Je to dôležité pre múzeum ako predmet, ktorý bol v Juhoslovanských domácnostiach v 70. a 80. rokoch 20. storočia veľmi známy. Mnoho ľudí, ktorí žili v Juhoslávii v čase, keď Kraš vyrábal čokolády Opera, by sa s nimi nejakým spôsobom stretlo, a to buď obdivovaním boxu v regáloch miestneho obchodu, alebo darovaním či prijímaním čokolády ako daru. Je preto dôležitá ako súčasť kolektívnej pamäte a toho, čo nazývame „Yugo-nostalgia“.

Ľudia vo všeobecnosti nevyhadzovali prázdne Opera boxy, pretože boli krásne a luxusné. A bolo tiež dostatočne veľké na to, aby sa mohlo použiť na rôzne iné účely. Škatuľa používala na uchovávanie dokumentov, fotografií, pohľadníc a iných mementov alebo predmetov, ktoré pre nich mali osobitnú emocionálnu hodnotu. Takže čokoládové škatule Opera by žili v skriniach a zásuvkách niekoľko rokov po tom, ako všetky čokolády prešli.

Materiál

Lepenka, umelá zamatová/lepiaca, tlač

Dimenzia

260 x 370 x 37 mm

Inventarizačné číslo

745:CEL;S-12840

Autorské práva

Múzeum nedávnej histórie Celje

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

Matic Javornik

Ide o osobitnú konvolútu alebo akumuláciu predmetov, ktorá je špecifická len pre ich množstvo a skladovací objem. Celkovo pozostáva z 5314 Schwaržafnerových a keramických úlomkov, ktoré sa skladujú v takmer 100 škatuliach pokrývajúcich viac ako 12 lineárnych metrov v sklade Volkskundemuseum Wien. Podľa inventarizačných kníh múzea vnikli do zbierky najmä v rokoch 1948 až 1955. Nepokoje sa nachádzali v rakúskom hlavnom meste Viedeň a na miestach v okolitej spolkovej krajine Dolné Rakúsko. Nie sú k dispozícii žiadne podrobné odkazy na jednotlivé poplachy. Nebolo zaznamenané žiadne vedecké ani kurátorské spracovanie. V roku 2015 boli do digitálnej databázy vložené všetky jednotlivé poplachy vrátane fotografií dobrovoľníkov múzeí.

Úlomky pochádzajú z rôznych lokalít, najmä vo Viedni a Dolnom Rakúsku. Zatiaľ čo informácie o poruchách sú nedostatočné, niektoré pozoruhodné veci sú o nich známe. Napríklad vo Viedni je mimoriadne zaujímavá stránka na vyhľadávanie Albrechtsrampe, keďže tam bolo nájdených 149 jednotlivých tvrdých látok. V marci 1945 došlo k bombardovaniu vnútorného mesta Viedeň a vážne poškodenie Albrechtsrampe, veľkého schodiska pred múzeom umenia Albertina. Rovnako ako v iných vnútorných mestách zničených počas druhej svetovej vojny sa počas rekonštrukcie museli prijímať prelomové rozhodnutia o územnom plánovaní a infraštruktúre. V roku 1949 sa mesto Viedeň rozhodlo skrátiť historickú Albrechtsrampe s cieľom otvoriť lokalitu pre automobilovú a električkovú dopravu. To viedlo k protestom riaditeľov múzea vo Viedni, ktorí pri rekonštrukcii videli nebezpečenstvo straty historického areálu „Sveta Viedeň“ z obdobia pred urbanizáciou a industrializáciou mesta.

Veľký počet nepokojov priniesol Adolf Mais, ktorý bol od roku 1946 výskumným asistentom v múzeu. Na začiatku svojej kariéry si vyškolený Slavicist, etnograf a prehistorian stanovil za cieľ vytvoriť komplexnú zbierku rakúskych keramických nálezov, aby mohol vytvoriť „skutočný obraz našej minulosti“ založený na fragmentoch materiálovej kultúry. Na tento účel zozbieral keramické tvrdiny z rôznych miest vo Viedni (napr. nálezy z činností spojených s kladením káblov alebo vykopávaním káblov) a Dolnom Rakúsku (napr. nálezy z výskumu v deserovaných osadách) a priviedol ich na Volkskundemuseum. Množstvo tvrd, ktoré sa mali systematicky zbierať, malo umožniť porovnanie a klasifikáciu historického každodenného života.

Otázka „pokladu alebo pokladu“ vzniká v súvislosti s touto konvolúciou vo viacerých významoch. Po prvé, tvrdé látky sa v skutočnosti už nepoužívajú; sú pokazené a nepoužiteľné predmety, ktoré by sa vo všeobecnosti označované ako pokladnica. Ich začlenenie do múzejnej zbierky však opäť viedlo k tomu, že silne sa stali potenciálne cenným zdrojom, ktorý umožňuje osvetliť každodenný život ľudí. V budúcnosti mohli múzeu dať osobitné postavenie ako miesto zbierky a výskumu. Skutočnosť, že tvrdiny sa takmer 70 rokov nevyužívajú, ich zaraďuje do kategórie, ktorá je pravdepodobne typickou prechodnou kategóriou múzea.

Materiál

Prevažne neglazúrované keramické a čierne hrnčiarske úlomky

Inventarizačné číslo

ÖMV/47025 až ÖMV/47147

Autorské práva

© Volkskundemuseum Wien

Stav

V sklade

Zápočty obrazu

© Christa Knott, Volkskundemuseum Wien; © Carina Neischl, Volkskundemuseum Wien

Ide o zmenšenú repliku oveľa väčšieho diela (310 x 451 cm), ktoré v roku 1952 namaľoval Gábor Miklóssy (1912 – 1998) a znázorňuje štrajk pracovníkov železničnej dopravy Grivița z februára 1933, prelomové podujatie v histórii rumunského hnutia práce. Repliku namaľoval aj Miklóssy v 50. rokoch 20. storočia. Tento dynamický príklad socialistického realizmu zobrazuje 52 jednotlivcov vrátane električky Gheorghe Gheorghiuovej-Dej (1901 – 1965), budúceho prvého tajomníka Komunistickej strany Rumunska (1945 – 1965) a predsedu vlády Rumunska. Počas režimu Gheorghiu-Dej bola maľba všeobecne uznávaná. Bol vystavený na výročnej výstave umenia (1952) a bol súčasťou stálej výstavy v Múzeu umenia RPR.

Grivița 1933 významne prispela k pestovaniu osobnosti obklopujúceho Gheorghe Gheorghiu-Dej. Pôvodná maľba, ktorá zobrazuje prelomový moment v histórii medzivojnového hnutia práce, bola vystavená na bienále umenia v Benátkach (1954), ktorá získala medzinárodnú slávnosť.

Ako taký ho využívali aj iné komunistické strany v strednej a východnej Európe na účely povojnovej propagandy. Replika bola vyrobená v 50. rokoch 20. storočia na žiadosť Múzea maďarskej komunistickej strany a v súčasnosti sa vystavuje v Národnom múzeu histórie v Budapešti. Kópia v sklade v Národnom múzeu rumunského roľníka bola vystavená v Bruseli na výstave Europalia „Perspektívy“ v roku 2019.

Replika Grivița 1933 bola súčasťou stálej výstavy historického múzea RCP (ro. Partidul Comunist Român – en. Komunistická strana Rumunska) Historické múzeum. V roku 1990 zdedilo Národné múzeum rumunského roľníka tak túto zbierku, ako aj zbierku bývalého sovietskeho múzea Lenin-Stalin, ktoré sa nachádzalo v Bukurešti v rokoch 1955 až 1966. Ponechala len malú časť zdedených zbierok. Medzi vybranými predmetmi je približne 80 maľby, z ktorých mnohé sú inšpirované socialistickým realizmom vrátane kópií sovietskych maľby a originálnych sovietskych alebo rumunských diel, ktoré v súčasnosti tvoria najväčšiu zbierku socialistického realistického umenia v Rumunsku. Múzeum ich uchováva v sklade a zriedka ich vystavuje.

Počas Ceaușescuho režimu (1965 – 1989) Grivița 1933 postupne prenikla do nejasnosti. V 70. rokoch 20. storočia bola replika odstránená zo stálej výstavy v Múzeu histórie PCR a originál bol odstránený zo stálej výstavy v Múzeu umenia SRR (ro. Republica Socialistă Română – en. Rumunská socialistická republika) a vo svojom skladovacom zariadení bola nenapraviteľne prehltnutá. Po roku 1990 sa replika nachádzala aj v sklade spolu s ďalšími maľbami socialistickej realistickej školy. V súčasnosti sú viaceré repliky Grivița 1933 zahrnuté do zbierok troch rumunských umeleckých múzeí, ale nie sú ľahko dostupné, pretože sa stali súčasťou čoraz nepríjemnejšieho dedičstva.

Materiál

Olej na plátne

Dimenzia

127 x 194 cm (L x l, bez rámu)

Inventarizačné číslo

C.T-0016

Autorské práva

Musée national du Paysan Roumain

Stav

Réserve

Zápočty obrazu

Vladimir Bulza/© Národné múzeum rumunského roľníka