Odpad ako zdroj

Počas obdobia štátneho socializmu, po ktorom nasledovala deindustrializácia v 90. rokoch 20. storočia, sa výroba domácich alebo dekoratívnych predmetov na strane druhej stala pôsobivým odvetvím na pracovisku v Reșițe. Tieto predmety boli miestnymi obyvateľmi označené ako „DIY“, z ktorých väčšina pracovala buď v oceliarni, alebo v strojárni.

Mariana, bývalá učiteľka, požiadala svojho manžela, technikku v oceliarni, aby urobil určité predmety, ktoré potrebovala alebo si želala a ktoré boli buď nedosiahnuteľné, alebo príliš drahé. Svoju rodinu by tiež prekvapil darmi svojho vlastného dizajnu, a nie napodobeninami masovo vyrábaných predmetov. Pripomína súťaž o najlepšie položky „DIY“, ktoré by sa často stali zdrojom zaťaženia medzi rodinami.

Textílie a odevy ovplyvňujú životné prostredie počas celého ich životného cyklu. Vo filme sa hovorí o vplyve priemyslu rýchlej módy na životné prostredie: ako materiál získaný z bavlníkového poľa prechádza výrobným cyklom, v dôsledku nadmernej spotreby ľudia prinesú domov viac odevov z maloobchodných predajní, než by mohli kedykoľvek potrebovať počas svojho života, ktoré budú cestovať do skladu a často končia ako odpad zo skládok. Čo bude nasledovať? Rozhovory pomáhajú pochopiť príležitosti opätovného použitia materiálu na textilný odpad z výroby a diskutovať o udržateľnom dizajne, inteligentných riešeniach a hodnotách. V rozhovoroch poskytujú odborné komentáre etnológ, dizajnér a tvorca myšlienok „trash-to-trend“. Inštalačné prostredie používané vo filme bolo vytvorené v spolupráci so študentmi v múzejnej participačnej hale/galérii domácich majstrov, kde mladí ľudia analyzovali, čo je ekologická stopa, dodávateľský reťazec, udržateľné nakladanie s odpadom a možná nová textilná stratégia pre Európu.

Peter Verblač čerpal inšpiráciu zo škandinávskych miest a umiestňoval oblečenie na viacerých uliciach v Celje s označením „Z kordanu po ulicu“ a vyzval ľudí, aby priniesli oblečenie, ktoré už nepotrebujú, a zobrali si to, čo si želali. Táto verejná výmena znamenala, že ľudia by mohli mať k dispozícii vhodné oblečenie, aj keď ho nemohli kúpiť; každý, kto sa zaujíma o environmentálne otázky súvisiace s novým odevom, by si mohol vymeniť svoje staré oblečenie; a každý, kto si jednoducho želá nový odev, by mohol prísť a niečo vyzdvihnúť. Video ukazuje, ako vznikla iniciatíva pouličnej výmeny a ako ju prijali ľudia z Celje.

V lete 1990 Mutoid Waste Company, skupina sochárov a výkonných umelcov, ktorú založili Joe Rush a Robin Cooke v londýnskom okrese Shepherd Bush, okupovala opustený lom na okraji obce Santarcangelo di Romagna (Rimini, Emilia Romagna, Taliansko). Odvtedy je Mutonia (vzhľadom na svoj životný a pracovný priestor) spoločenstvom tvorivých odvetví produkujúcich umenie z odpadových priemyselných materiálov. Talianske orgány uznali Mutoniu za „umelecký park“ a jeho obyvatelia často prijímajú návštevníkov z celej Európy, ktorí prichádzajú za tvorivosť a odhodlanie. V Mutónsku sa odpadový materiál stáva inšpiráciou pre projekt, v ktorom komunita združuje svoju tvorivosť v prospech rodiny Mutoidov, ako aj obyvateľov susedných oblastí, ktorí často organizujú podujatia na oslavu svojich výtvorov.

Členovia tejto komunity pociťujú silné prepojenie s historickou vidieckou hospodárskou a sociálnou štruktúrou obyvateľov Santarcangelo, ktorí určite vedeli aj o tom, ako oceniť odpad, čo považujú za príležitosť na zlepšenie nielen ich technických zručností, ale aj kvality života. Z tohto dôvodu múzeum Ettore Guatelli, ktoré sa nachádza v tom istom regióne, približne 200 km severozápadne od Mutónska, vždy považovalo prácu tejto komunity umelcov za zlučiteľnú s činnosťou Ettoreho a tých, ktorí vo svojej zbierke prepracovali artefakty.

Protagonistom tohto príbehu je Kagnedjatou Joachim Silue, umelec narodený v Abidžane (Pobrežie Slonoviny), ktorý žije v Taliansku už tri desaťročia. Jeho výtvory sú zakorenené v pozorovaní, rešpekte a umeleckom „výklade“ „osôb“ predmetov, ktoré sa nachádzajú na ulici mesta a v ktorých zanedbávaných formách vidí potenciál poskytovať rovnako zanedbávané ponaučenia, ktoré sú dôležité pre ľudstvo.

V lete 2021 Joachim prvýkrát navštívil múzeum Ettore Guatelli, aby sa zúčastnil na výstave „Visioni dall“Infra-ordinario, TTT Tempo Terra Trame di vita. Pociťoval bezprostrednú príbuznosť s prácou Ettore, pretože Ettore sa zameriava na okrajových ľudí a komunity nižšej triedy a s bodmi, z ktorých si obaja videli, že by sa mohli poučiť – ponaučenia pre naše spoločnosti, ktoré sú bohaté vďaka industrializácii a sú čoraz chudobnejšie, pokiaľ ide o ich schopnosť autonómnej tvorby.

Joachimov talent a technické výhody dávajú opusteným objektom hlas a premieňajú ich na mosty, ktoré nám umožňujú prístup k zdrojom zo sveta, ktorý sotva dokážeme vybudovať, a približujú nás múdrosti ľudí, ktorých sme sotva rozpoznali.

Múzeum Guatelliho rozpráva príbeh prostredníctvom starostlivo usporiadaných predmetov, ktoré držia múry a stropy. Výstava je výsledkom približne 60-ročného zberu a neustálej aktualizácie učiteľom základných škôl z provincie Parma: Ettore Guatelli. Približne v 50. rokoch 20. storočia začal Guatelli skúmať sklady zberateľov v Appennines. Najprv šiel len prehliadať, ale potom predal a neskôr zachraňovať nábytok, predmety a nástroje z poľnohospodárskych a remeselníckych dielní – predmety, ktoré sa v týchto rokoch zmodernizovali. Predmety, ktoré získal a vystavoval, neboli vzácnymi alebo vzácnymi kúskami, ktoré možno nájsť v mnohých tradičných múzeách, ale každodenné predmety, ktoré dodnes stále nesú stopy ľudí, ktorí ich každodenne používali, premazali ich a znepokojili ich až do ich rozšírenia. Múzeum Guatelli preto prezentuje pevné objekty a spontánne prepracovanie. Tento príbeh, ktorý do života priniesli hlasy niektorých z jeho najbližších, ktorí teraz prehliadnu múzeum, nie je nostalgiou; skôr a najmä vzhľadom na zelené poslanie múzea hovorí o túžbe priniesť do moderného sveta pamäť a tvorivosť.

„„Samoróbki“ sú predmety, ktoré vyrábajú poľnohospodári na použitie v poľnohospodárskom podniku“. Tieto položky obsahujú prvky opotrebovaných predmetov, nástrojov alebo strojov. Opätovne uviedli do obehu poškodené predmety alebo ich komponenty. Na vidieku bola inžinierska a technická kreativita veľmi vyhľadávaná po zručnostiach, najmä preto, že kultúra poľského vidieka v 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia bola založená na myšlienke sebestačnosti. Domáce predmety sú teraz odpoveďou na súčasné ekologické výzvy a dôležitým príspevkom do diskusie o predmetoch „druhého použitia“, ktorá má v tejto historickej chvíli veľký význam pre nás všetkých.

Hlasom, ktorý počujeme, je umelec Michelangelo Pistoletto, ktorý premýšľal o vyradených materiáloch a zbytočných predmetoch, ktoré boli vytvorené ako odpad, a rozprával, ako ich opätovne používa.

Umelci inšpirovaní spôsobom, akým príroda spracúva organický a prírodný odpad, môžu spracovávať a regenerovať bežné materiály tým, že ich transformujú na ušľachtilý prvok umeleckého diela.

Je to šanca vidieť niečo prekvapujúce v bežnej materiálnosti, ale aj to, čo umenie môže a čo musí povedať, pokiaľ ide o súčasnú krízu v oblasti odpadu.