Vízia Európy – čo sme sa naučili?

Čo nás môže minulosť naučiť o našej vízii budúcnosti?

Dom európskej histórie organizuje od júna 2021 sériu online rozhovorov s medzinárodne uznávanými historikmi a odborníkmi na spoločenské vedy. Všetky prednášky pod spoločným názvom Vízia Európy skúmajú historický vývoj alebo sa zaoberajú témou, ktorá môže pomôcť osvetliť aspekty identity (identít) nášho kontinentu a poskytnúť náhľad na súčasné výzvy. Táto séria vznikla v reakcii na Konferenciu o budúcnosti Európy, nadnárodnú iniciatívu vo viacerých formátoch, ktorú spoločne organizujú Európsky parlament, Rada a Komisia. Séria Vízia Európy obsahuje dvanásť rozhovorov a v súčasnosti sa blížime k jej polovici. Piata prednáška sa uskutoční 21. decembra.

V duchu otvorenej a participatívnej koncepcie Konferencie o budúcnosti Európy vysielame každý z rozhovorov v priamom prenose na našom kanáli YouTube. Predchádzajúcim návštevníkom a novému publiku v Európe a inde to dáva možnosť klásť otázky a pripomienky v reálnom čase.

Naša séria sa začala 22. júna rozhovorom Ivana Krasteva s názvom „Ako ochorenie COVID-19 mení Európu, ako ju poznáme?“ Zakladateľ Sofijského centra pre liberálne stratégie tvrdil, že „paradoxne, keď Európa zatvorila svoje hranice, pocit života v spoločnej Európe sa stal silnejší ako kedykoľvek predtým“, keď ľudia cezhranične začali porovnávať svoje skúsenosti s pandémiou. Ochorenie COVID-19 označil za „demografický moment Európy“ a hovoril aj o tom, že sa stalo varovaním pred možnými dôsledkami starnutia obyvateľstva. Keď mu jeden z účastníkov položil otázku, čo očakáva od Konferencie o budúcnosti Európy, Krastev odpovedal, že vyzýva Brusel, aby používal zrozumiteľnejší jazyk, pričom dodal, že „tieto rozhovory by sme sa mohli pokúsiť využiť nielen na to, aby sme veci robili inak, ale aj aby sme politiky zdôvodňovali iným spôsobom... Politika totiž nie je len to, čo robí vláda, ale aj jazyk, ktorým určité politiky zdôvodňuje.“

Našu druhú prednášku viedla 21. septembra profesorka Markéta Křížová z Karlovej univerzity v Prahe a hovorila v nej o vplyve kolonializmu na európsku identitu. Profesorka Křížová, ktorá zastáva názor, že zámorská expanzia v 15. až 18. storočí prispela k vzniku domnienky rasistickej nadradenosti, vo svojej prednáške vysvetľuje, ako bádatelia a myslitelia označovali európsku kultúrnu identitu za „civilizovanú“ a životný štýl miestnych obyvateľov Ameriky a Afriky naproti tomu vyhlasovali za údajne zaostalý a barbarský: „Európska koloniálna minulosť nie je niečo, čo je neprekonateľne za nami. Naďalej je súčasťou európskeho vnímania.“

S treťou prednáškou v rámci cyklu Vízia Európy vystúpil 19. októbra profesor Kerry Brown z londýnskej King’s College. Pri venovaní sa otázke, ako sa rôznevnímanie Číny na západeza viac ako 800 rokov vyvíjalo, uviedol, že „tento vzťah je založený na dlhej a komplexnej histórii, ktorá nebola nikdy riadne zaznamenaná... Mojím plánom je takýto prehľad spísať.“ Profesor Brown tiež poukázal na to, že skúsenosti západnej a východnej Európy s Čínou sa vzhľadom na dedičstvo komunizmu výrazne líšili.

Na otázku jedného z účastníkov o tom, ako by Európa mohla rozvíjať plodný vzťah s Čínou, odpovedal, že súčasne sa v tejto súvislosti vedú dva protikladné diskurzy; jeden, ktorý túto problematiku vníma z hľadiska obchodovania s touto mocnosťou a spolupráce v oblasti zmeny klímy, a druhý, ktorý dôrazne odsudzuje porušovanie ľudských práv a nedávny vývoj v Hongkongu a Sin-ťiangu. Koexistencia pozitívnej a negatívnej rétoriky sa dá vnímať v celom 800 rokov trvajúcom vzťahu Európy s Čínou a vysvetliť ju možno práve týmto priebehom dejín.

V našom štvrtom rozhovore 23. novembra profesor Philipp Ther z Viedenskej univerzity rozbalil históriu utečencov v modernej Európe. Podrobne opísal, ako obete politického a náboženského prenasledovania od revolúcií v 19. storočí až po konflikt v Juhoslávii utekali do rôznych častí Európy a Severnej Ameriky, a na ilustráciu použil niekoľko príkladov zo života konkrétnych ľudí. Spomenul napríklad poľsko-rakúsko-francúzskeho autora a „večného utečenca“ Manèsa Sperbera, ktorý musel počas prvej i druhej svetovej vojny niekoľkokrát utiecť do inej krajiny a dvakrát bol väznený. Väčšinu svojho života žil v chudobe a izolácii a vo svojich memoároch napísal: „Ako som klesal stále nižšie a nižšie, zistil som, že každý pád môže spôsobiť ďalší, hlbší pád a že priepasť nemá dno.“

V odpovedi na otázku, čo by sa tvorcovia politík mohli naučiť z rôznych historických prístupov k integrácii, profesor Ther uviedol, že „sa vyplatí investovať“ do jazykovej a odbornej prípravy, aby sme utečencom pomohli nájsť zamestnanie. Vládne politiky však musia byť podporené pragmatickými opatreniami na spoločenskej úrovni.

Náš piaty rozhovor 21. decembra s profesorkou Mary Kaldorovou preskúma históriu toho, ako sociálne hnutia predpokladajú úlohu EÚ vo svete. Pridajte sa k nám na tejto ceste a predstavte si budúcnosť Európy vďaka pohľadu do minulosti! Čo urobíte, keď zistíte, že vaše názory a domnienky sú spochybnené historickými dôkazmi?

Nadchádzajúce prednášky