Koniec istôt

Koniec rozmachu

V roku 1973 stúpli ceny ropy o 70 %, keď arabské štáty ťažiace ropu, ktoré sú členmi kartelu Organizácia krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), štvornásobne zvýšili svoje ceny. Vedľajším účinkom bola celosvetová energetická kríza a recesia, ktorá ukončila konjunktúru v Európe.

Západoeurópska viera v neobmedzený rast bola otrasená a tradičné odvetvia priemyslu, napríklad oceliarstvo a baníctvo, začali upadať, pričom vznikali nové technologické a hospodárske odvetvia. Západné krajiny sa museli vyrovnávať s tvrdou realitou nízkeho rastu, inflácie a vysokej nezamestnanosti.

Virtuálna prehliadka

Koniec rozmachu (v 70. až 80. rokoch 20. storočia)Link is external

Energetická kríza priamo ovplyvňovala každodenný život ľudí, čím nútila väčšinu vlád v západnej Európe k činu. Organizovali sa kampane proti mrhaniu energiou a v snahe ušetriť palivo sa zavádzali zákazy jazdenia v nedeľu. Kríza dala bolestivo pocítiť, ako veľmi boli západné ekonomiky závislé od dovozu energie.

Prázdne diaľnice počas nedieľ bez áut
Holandsko, 1973
Rob Mieremet
Fotografia
Nationaal Archief, Haag, Holandsko

Black white photo young people party motorway

Recesia ohrozovala sociálnu súdržnosť v dôsledku zvyšujúcej sa nezamestnanosti, vylúčenia a odcudzenia. V roku 1978 sa prijali koordinované kroky, keď niekoľko odborových zväzov usporiadalo prvý európsky pochod proti nezamestnanosti, ktorý signalizoval europeizáciu úsilia odborov a povedomia o nadnárodných záujmoch.

Prvý európsky pochod proti nezamestnanosti
Taliansko, 1978
Plagát
Reprodukcia
International Institute for Social History, Amsterdam, Holandsko

„Posledný vozík s uhlím“ symbolizuje úpadok ťažkého priemyslu, ktorý mal v kapitalistickej Európe dlhú tradíciu. Toto odvetvie, kedysi v popredí povojnového rozmachu v Európe, bolo už v 70. rokoch 20. storočia čoraz viac vytláčané lacnejšími medzinárodnými konkurentmi, napríklad z Taiwanu, Južnej Kórey alebo Brazílie. Európske krajiny sa v snahe znížiť závislosť na zahraničnej rope začali orientovať na jadrovú energiu.

Posledný vozík s uhlím
Západné Nemecko, 1976
Oceľ
Westfälisches Landesmuseum für Industriekultur, Bochum, Nemecko

Demokratizácia v západnej európe

Nová generácia, inšpirovaná študentskými „revolúciami“ z konca 60. rokov 20. storočia, chcela zmenu a bola pripravená za ňu bojovať. Mala už dosť starých postojov a konvencií, ktoré platili celé desaťročia, a začala požadovať viac individuálnych práv a príležitostí na účasť v politike.

V rokoch 1974 a 1975 padli v Grécku, Španielsku aj Portugalsku vládnuce diktatúry. Hoci samotné udalosti prebehli v každej z týchto krajín inak, všetky tri prešli na ceste k demokracii politickou nestabilitou a hospodárskymi krízami a čelili bolestivým odkazom minulosti. Napokon sa stali členmi Európskeho spoločenstva.

V 70. rokoch 20. storočia ženy čoraz častejšie upozorňovali na pretrvávajúcu nerovnosť pohlaví. Väčšina žien síce mala hlasovacie právo, ale naďalej čelili diskriminácii a obmedzeniam práv vo verejnom aj súkromnom živote. Feminizmus sa objavil ako aktívna sila, ktorá dúfala v ukončenie patriarchálnej nadvlády a vytvorenie skutočne rovnoprávnej spoločnosti.

Potrat. Kedy o ňom budú rozhodovať ženy?
Belgicko, 1976
Obálka časopisu
Reprodukcia
Institut d’Histoire Ouvrière Économique et Sociale, Seraing, Belgicko

Vojenský puč v roku 1974 zvrhol vládnucu diktatúru v Portugalsku. Armádni dôstojníci, ktorí sa horlivo snažili zaviesť demokratické a hospodárske reformy a začať dekolonizáciu, napokon získali podporu portugalskej verejnosti. Prevažne pokojná „klinčeková revolúcia“, nazvaná podľa kvetov, ktoré ľudia vkladali vojakom do hlavní, priviedla krajinu na cestu k demokracii.

Klinčeková revolúcia
Lisabon, Portugalsko, 25. apríla 1974
Eduardo Gageiro
Fotografia
Reprodukcia
Eduardo Gageiro, Portugalsko

Photo Portuguese soldier carnation in gun barrel

Vznikli nové sociálne hnutia, západoeurópania vyšli do ulíc a pochodovali pod heslami na podporu rodovej rovnosti a práv LGBT, environmentálnych otázok a mierových kampaní. Tieto hlasy vážne spochybnili, ako a či vôbec môže parlamentná demokracia uspokojiť ich potreby.

Odznaky proti jadrovej energii
Európa, 1970-1985
Amsab-Institut of Social History, Gent, Belgicko

Komunizmus pod tlakom

V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa čoraz jasnejšie prejavoval rozpor medzi komunistickou propagandou a realitou každodenného života ľudí. Rýchly rast vystriedala hospodárska stagnácia a krajiny ťažili dlhy.

Koncom 80. rokov 20. storočia už nedostatok potravín, neustále sledovanie, cenzúra, obmedzenia a dokonca zákaz cestovať mimo komunistického bloku spôsobovali medzi obyvateľmi týchto krajín niekedy až neznesiteľnú frustráciu a napätie. Všetka táto frustrácia nakoniec prispela k pádu komunizmu v roku 1989.

Virtuálna prehliadka

Komunizmus pod tlakom (1970. – 80. roky 20. storočia)Link is external

Komunistický vodca Rumunska Nicolae Ceausescu označil svoju vládu ako „zlatý vek“. Kult osobnosti, ktorý si Ceausescu s pomocou svojich funkcionárov vytvoril, bol jeden z najvýstrednejších spomedzi všetkých komunistických režimov. Za jeho vlády rumunský ľud zažíval chudobu a útlak, ktoré v krajinách východného bloku takmer nemali obdobu.

Zlatý vek (Nicolae Ceaușescu)
Rumunsko, 1965 – 1989
Deak Barna
Maľba
Reprodukcia
Muzeul Național de Artă Contemporană, Bukurešť, Rumunsko

V 80. rokoch 20. storočia zosilnel odpor Poliakov voči komunistickej moci, ktorý nadväzoval na robotnícke nepokoje, ktoré začali už v päťdesiatych rokoch. Štrajkujúci robotníci v gdanských lodeniciach založili slobodné odbory pod názvom Solidarita a žiadali lepšie životné podmienky a politické reformy.

Schránka na príspevky. Podpora pre Solidaritu
Švédsko, 1980– 1989
Ośrodek Karta, Varšava, Poľsko
Rok 1989 bol revolučným rokom v dejinách Európy.

V priebehu len niekoľkých mesiacov obyvatelia strednej a východnej Európy uštedrili, ako sa napokon ukázalo, smrteľnú ranu komunistickým režimom, ktoré im vládli celé desaťročia. Režimy sa jeden po druhom rúcajú ako domino, a tým zaniká aj železná opona, symbol rozdeleného kontinentu.

Kôl s ostnatým drôtom
Rakúsko-maďarská hranica, 40. až 50. roky 20. storočia
Drevo, kovový drôt
Haus der Geschichte der Bundesrepublik Deutschland, Bonn, Nemecko

Medzníky európskej integrácie II

A thawing of relations took place between the Western and Eastern blocs. In 1975, thirty-five countries, including the United States and the Soviet Union, met in Helsinki, Finland, for the Conference on Security and Cooperation in Europe.

1979 – a historic occasion for increased democracy in Europe, with the first direct elections to the European Parliament by citizens of the Member States. No longer would this important assembly be selected by national parliaments; it was now the first international body directly elected by universal suffrage.

What is the Single Market? It’s the creation of a unified economic area where people, money, goods and services can move freely. The European Single Market had been one of the European Community’s main goals from its foundation.

Virtuálna prehliadka

Medzníky európskej integrácie (70. roky 20. storočia – dnes)Link is external

Toto je podpis Alda Mora, talianskeho premiéra a predsedu Rady Európskeho spoločenstva, na Helsinskej deklarácii. Na tejto konferencii dostalo Európske spoločenstvo po prvýkrát v histórii príležitosť prehovoriť „jedným hlasom“ ako významný diplomatický aktér na svetovej scéne.

Držiak na pijavý papier použitý pri Helsinskom záverečnom akte
Fínsko, 1975
Striebro
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Európsky pas zavedený v roku 1985 zdôrazňuje nové možnosti voľného pohybu a symbolizuje konkrétne úsilie Európskeho spoločenstva o vzbudenie pocitu európskeho občianstva.

Dánsky pas ES
Dánsko, 1994
Súkromná zbierka, Brusel, Belgicko

Rok 1979 je historickým medzníkom v posilňovaní demokracie v Európe, pretože poslancov Európskeho parlamentu prvýkrát volia priamo občania členských štátov. Členov tohto významného zhromaždenia už nebudú vyberať národné parlamenty. Stáva sa tak prvým medzinárodným orgánom, ktorý je volený vo všeobecnom priamom hlasovaní.

Leták propagujúci voľby do Európskeho parlamentu
Spojené kráľovstvo, 1979
Reprodukcia
Súkromná zbierka, Brusel, Belgicko

Prekresľovanie mapy Európy

Po roku 1989 sa mapa Európy znovu zmenila, keď vznikli nové štáty a prekreslili sa staré hranice.

V roku 1990 sa Nemecko pod medzinárodným dohľadom pokojne znova zjednotilo. To však nemožno povedať o bývalej Juhoslávii, kde etnické, náboženské a kultúrne rozdiely viedli k neľútostným občianskym vojnám a etnickým čistkám.

Virtuálna prehliadka

Mapovanie Európy. 90. roky 20. storočiaLink is external

Vyhlásenia nezávislosti Slovinska a Chorvátska vyústili do ozbrojeného konfliktu, ktorý sa potom rozšíril do Bosny a Hercegoviny, kde došlo k zrážkam medzi etnickými skupinami. Táto strašná vojna, ktorú sprevádzala genocída a etnické čistky, sa skončila v roku 1995 Daytonskou mierovou dohodou. Srbský prezident Miloševič a vojenské vedenie neskôr znovu použili etnické čistky v Kosove.

Pohreb v Kosove
Juhoslávia, 1990
George Merillon
Fotografia
World Press Photo, Amsterdam, Holandsko

Nemecko sa 3. októbra 1990 opäť stalo jednou krajinou. Znovuzjednotenie urýchlil pokračujúci hromadný odchod ľudí z východu na západ po páde Berlínskeho múru a výsledky volieb vo východnom Nemecku v danom roku, ktoré ukázali, že občania si ho želajú. Zmluvu o znovuzjednotení schválili povojnové okupačné veľmoci – USA, Sovietsky zväz, Francúzsko a Veľká Británia.

Oslavy znovuzjednotenia pri Brandenburskej bráne
Gilles Leimdorfer
Berlín, Nemecko, 3. októbra 1990
Fotografia
AFP/Getty Images

Colour photo reunification party under Brandenburg gate

Medzníky Európskej integrácie III

Či sa im to páči alebo nie, životné štýly Európanov sa na seba čoraz viac podobajú, aj keď ich rozmanité kultúrne identity sú plné života. Otvorené hranice, väčšia mobilita, lepšie spojenia, spoločné zákony a jednotná mena, to všetko má vplyv. Dalo by sa to nazvať „europeizáciou“.

Európska únia je teraz politicky jednotná ako nikdy predtým, ale vnútorne je stále veľmi rozmanitá. Čo prinesie budúcnosť? Bude Európa pokračovať v integrácii? Alebo sa znova rozdrobí? Prežijú jej pôvodné zámery – mier a štyri slobody – skúšku času?

Mnohí politici, skupiny občianskej spoločnosti a podniky roky volali po vytvorení spoločnej meny. Európski lídri už v roku 1969 uvažovali o hospodárskej a menovej únii a v 60. a 70. rokoch 20. storočia túto iniciatívu podporilo mnoho verejných manifestácií.

Fiktívna eurominca
Taliansko, 1965
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

V priebehu druhej polovice 20. storočia sa Európa zmenila z kontinentu vysťahovalectva na kontinent prisťahovalectva. Keďže legálne prisťahovalectvo bolo obmedzované, od 80. rokov 20. storočia narastalo nelegálne prisťahovalectvo. Vyplavené veci na tuniskom pobreží sú tragickým symbolom utrpenia migrantov.

Detská topánka chránená pred vodou
Zarzis, Tunisko
Zozbierané Lihidhebom Mohsenom
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Baby's shoe protected in glass bottle by refugee

Viaceré balíky finančnej pomoci, prenesenie ich bremena na daňovníkov a kontroverzné vnútroštátne úsporné opatrenia sa stali rozhodujúcou skúškou oddanosti občanov projektu EÚ. Euroskepticizmus a nálady proti EÚ narastali, rozmáhali sa nacionalistické a krajne pravicové tendencie a vo viacerých krajinách, napríklad v Grécku, Maďarsku a Španielsku, ľudia pálili vlajky EÚ.

Nálepka „Nie“ – grécke referendum o záchrane pomocou vonkajších zdrojov
Grécko, 5. júla 2015
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Flag “No” for the Greek bailout referendum

Od konca studenej vojny sa počet členských štátov viac ako zdvojnásobil. Po pristúpení Švédska, Fínska a Rakúska v roku 1995 nasledovalo v roku 2004 ďalších desať krajín. Rumunsko a Bulharsko sa stali členskými štátmi v roku 2007 a Chorvátsko v roku 2013.

Európa: 1957 verzus 2007
Brusel, Belgicko, 2007
Pierre Kroll
Karikatúra
Reprodukcia
Zbierka Pierra Krolla, Liège, Belgicko

Čo znamená europeizácia? Je to prijatie a uplatňovanie spoločných právnych predpisov všetkými členskými štátmi EÚ, ktoré podporuje čoraz väčšie zbližovanie záujmov a stieranie rozdielov. Tieto právne predpisy, známe ako acquis communautaire, sa vyvíjali niekoľko desaťročí a krajiny, ktoré vstupujú do EÚ, ich musia začleniť do svojich vnútroštátnych právnych systémov.

80 000 strán právnych predpisov EÚ
Holandsko, 2003
Rem Koolhaas
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Spoločná a rozštiepená Európska pamäť

Za 25 rokov, ktoré uplynuli od pádu komunizmu, sa v Európe veľa zmenilo. Predtým tajné archívy a spisy sa sprístupnili, aby nám odhalili skúsenosti a spomienky kedysi utláčaných ľudí. To viedlo k prevratným zmenám vo výklade dejín.

Verejné pamätníky, pomníky, názvy ulíc, múzeá či dokonca školské učebnice boli a stále sú kontroverznými miestami v procese spomínania či zabúdania. Otázka „Čo je to európska pamäť?“ nadobúda nový význam.

Virtuálna prehliadka

Spoločná a rozštiepená európska pamäťLink is external

Po roku 1989 už ľudia neakceptovali komunistický pohľad na dejiny, ktorý staval Sovietsky zväz a Červenú armádu do role osloboditeľov strednej a východnej Európy od nacistov. Sovietska intervencia bola pre mnohých jednoducho ďalšou okupáciou. Komunistické sochy a názvy ulíc sa stali predmetom verejnej diskusie, boli odstraňované či dokonca zničené.

Reliéf pamätníka sovietskej armády premaľovaný na postavy popkultúry a neskôr vyčistený
Sofia, Bulharsko, 2011
Reprodukcia
Thomson Reuters Corporation, New York, Spojené štáty americké
Sofia, Bulharsko, 2015
Reprodukcia
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Relief of the monument to the Soviet Army painted with pop-culture characters and later cleaned

Na tejto eurominci je zobrazený Slovinec Franc Rozman, komunista, ktorý statočne bojoval proti nacistickej okupácii svojej krajiny. Spolu s hviezdami EÚ sa tak na minci objavuje aj komunistická červená hviezda na Rozmanovej hrudi.

Eurominca pripomínajúca komunistického partizána
Slovinsko, 2011
Kov
Dom európskej histórie, Brusel, Belgicko

Na to, aby sa ľudia mohli zmieriť s komunistickou minulosťou, bolo rozhodujúce otvorenie bývalých tajných spisov a archívov v postkomunistických krajinách. Na svetlo sveta sa dostali informácie o skutočnom rozsahu štátneho špehovania a prenasledovania.

Kopa skartovaných spisov Stasi
Berlín, východné Nemecko, 1989
Papier
Bürgerkomitee Leipzig e.V., Träger der Gedenkstätte Museum in der „Runden Ecke” mit dem Museum im Stasi-Bunker, Lipsko, Nemecko